Novým starostom obce Tekovská Breznica sa v decembrových komunálnych voľbách stal strojný inžinier Jozef Dolinaj. I keď nie je rodeným Brezničanom, obec považuje za svoj domov. „Veľký podiel na tom, že som sa rozhodol kandidovať za starostu, má môj predchodca,“ vracia sa 47-ročný Jozef Dolinaj ku svojej kandidatúre. Vraj ak nebude kandidovať, on nebude môcť ísť do dôchodku. Naveľa sa dal presvedčiť, nakoniec komunálna politika nebola pre neho ničím novým. Už v roku 1990 sa po prvýkrát stal poslancom obecného zastupiteľstva a od roku 1994 pôsobil ako zástupca starostu.
„Svojim voličom som nesľuboval nereálne veci, skôr som prezentoval vôľu pokračovať v začatých akciách. Nemalo by význam nechať niečo na pol ceste,“ domnieva sa celkom logicky starosta. Rád by napríklad dokončil kanalizáciu, ktorá je v obci urobená na deväťdesiat percent. Vlastne chýba skanalizovať už len jednu ulicu. Či sa mu to podarí, záleží na vôli tam žijúcich občanov. „Ide o veľmi problémový úsek, kde sa prakticky kanalizačné potrubie nedá uložiť do zeme,“ tvrdí starosta. „Začnete kopať a v zemi narazíte na taký kameň, ako tento stôl. Skala by sa síce dala rozbiť, lenže v blízkosti stoja domy, u ktorých by sa mohla narušiť statika.“ Kvôli náhradnému riešeniu sa už dvakrát stretol s obyvateľmi tejto ulice. „Navrhoval som im malé domové čističky, zohnal som niekoľko firiem, ktoré by ich boli ochotné dodať za rozumnú cenu, no obyvatelia o tom nechcú ani počuť,“ hovorí sklamane. Pritom obecné zastupiteľstvo súhlasilo, že by sa im uhradilo osemdesiat percent nákladov. Vyšlo by ich to na pár tisíc korún, čo onedlho už nemusí byť pravda. Veď nie nadarmo sa hovorí, že kto zaváha, ten nemá...
V obci je tiež potrebné urobiť rekonštrukciu miestneho rozhlasu, časti vodovodu, ale aj strechy obecného úradu. Chýbajú aj priestory pre kultúrne podujatia. „Máme tu jeden pozemok, pod ktorým je vynikajúca klenbová pivnica. V nej je stále rovnaká teplota, či je zima alebo leto. Nad ňou by sa mohla postaviť miestnosť, v ktorej by sa konali rôzne podujatia, ale aj svadobné hostiny a iné oslavy. Je to však otázka peňazí,“ pokračuje starosta s tým, že zatiaľ by sa mohol vypracovať aspoň projekt a časom by sa možno nejaké finančné prostriedky zohnali.
Avšak prioritou starostu je vyriešenie zateplenia budovy základnej školy. „Štúdia zateplenia budovy je už hotová, v súčasnosti sa pripravuje stavebný projekt, na ktorého realizáciu by sme chceli peniaze získať z eurofondov,“ vysvetľuje. Ročne na vykurovanie školy ide takmer pol milióna korún, ďalších 170 tisíc ide na vykurovanie materskej škôlky. „Počet školopovinných detí sústavne klesá. V súčasnosti máme napríklad 19 deviatakov, pritom do prvej triedy sa zapísalo len jedenásť detí. Voľakedy naše deti chodili do Hronského Beňadiku, teraz by mohli z Beňadiku chodiť k nám. Máme kompletne vybavenú školu so školskou jedálňou, telocvičňou a družinou, čo v Beňadiku nemajú.“ Keďže to asi nie je reálne, uvažuje starosta aspoň s presťahovaním škôlky do školy, kde by mali vyhradené prízemné priestory so samostatným vchodom. Niektorým občanom sa to však nevidí. Ani to, že by sa budova materskej škôlky mohla využívať napríklad ako penzión pre starých spoluobčanov. „Čokoľvek sa v tejto obci robí, robí sa pre prospech ľudí,“ zdôrazňuje starosta, ktorý si na druhej strane uvedomuje, že nech robí čo robí, všetkým nikdy neulahodí.
Už o pár dní by sa mala znovu otvoriť cesta z Tekovskej Breznice do Brehov. „Cesta bola vlani vyasfaltovaná, len bola uzavretá kvôli tomu, že si ju ľudia pomýlili so skládkou odpadov,“ vysvetľuje starosta. „Bol tam neskutočný bordel. Dva mesiace sme odtiaľ odpadky vynášali. V súčasnosti je priestor už vyčistený, ak sa však situácia zopakuje, cestu opätovne uzavrieme.“ To by však načisto zmarilo možnosť plánovanej opravy železničného priecestia, pri prejazde ktorého z vás ide dušu vytriasť. Ak by totiž do Breznice neexistoval iný prístup, oprava by nepripadala do úvahy.
S bytovou výstavbou sa v obci v najbližšom období neuvažuje. „Neevidujeme žiadne požiadavky na výstavbu bytov, v súčasnosti však začíname s prípravou prístupovej cesty k pozemkom pri základnej škole, kde by sa v budúcnosti mohla realizovať individuálna bytová výstavba. Je tam priestor pre šesť rodinných domov,“ dodáva starosta.
Aj keď nejde všetko tak, ako si predstavoval, je rád, že sa môže oprieť o svojho predchodcu. Ten mu ochotne pomáha pri prekonávaní prvých problémov. „Som rád, že nie som napríklad v koži starostky Hronského Beňadiku, ktorej predchodca hodil kľúče na stôl a odišiel. Preto by som sa rád Vilkovi aj touto cestou poďakoval,“ vyjadril vďačnosť starosta svojmu predchodcovi.
A aj keď mu výkon funkcie poriadne ukrojil z voľného času, najlepšie si oddýchne v záhradke, pri práci s drevom, či pri pestovaní izbových kvetín. Momentálne ho mrzí, že nemá čas prejsť sa do hory, ktorá už ponúka prvú hríbovú nádielku...
Významný rodák
V roku 1925 sa v Tekovskej Breznici narodil popredný odborník v oblasti telovýchovného lekárstva Vojtech Graus. Po absolvovaní štúdia na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave pracoval na viacerých pracoviskách bratislavských nemocníc. Významnú časť pracovného života pôsobil v Inštitúte vzdelávania lekárov a farmaceutov na Katedre telovýchovného lekárstva ako odborný asistent. Okrem bežnej liečebnej starostlivosti o športovcov vykonával aj chiropraxiu a v tejto činnosti bol známy aj mimo športovej medicíny.
Počas svojho života sa venoval aj publikačnej činnosti. Vydal dve knihy, na ďalších dvoch sa podieľal ako spoluautor. Publikoval 61 vedeckoodborných a 26 populárnovedeckých prác. V televízii a rozhlase odprednášal šesť prác s odbornou tematikou. Ako posledná mu vyšla knižka Tekovská Breznica obec moja rodná. „V zrelom veku života otváram bránu môjho srdca a vyslovujem úctu, hrdosť, spolupatričnosť a vďaku krásnemu kútiku našej zeme, Tekovskej Breznici – mojej rodnej dedine,“ oslovuje v úvode publikácie čitateľov. Žiaľ, jej vydania sa už nedožil. Na jeho počesť uverejňujeme niekoľko zaujímavých pasáží knižky.
Poludnica na Luchtove
Na Luchtove v priľahlých pasienkach ležala voľakedy veľká skala. Na pažiti okolo nej deti pasávali husi. Z času na čas cez poludnie od Osičinovho, vo forme lievika, sa na skalu znieslo dievčatko. Prihováralo sa deťom, ktoré tam pásli husi, tie však vždy od strachu ušli. Trápilo to aj činovníkov obce a radili sa, ako sa toho nevítaného hosťa zbaviť.
Raz, keď na Luchtove odpočívali pltníci, išli sa k nim Brezničania poradiť. „Vy ste svetaskúsení, poraďte nám, ako sa zbavíme toho dievčiska.“ Pltníci poradili, aby zhotovili jednu čižmu z rôznofarebných látok a položili ju na skalu. „Keď si ju dievča obuje, získate nad ňou moc,“ povedali pltníci.
Tak sa aj stalo. Richtár s pomocníkmi obďaleč sledovali, čo sa bude diať. Bol pekný slnečný deň. Zvon na veži kostola oznamoval poludnie. A v tom od Osčinovho akoby kúdeľ prachu hnal sa ku skale točiaci sa lievik, z ktorého vystúpilo pekné dievča. „Aha, aké pekná čižmička,“ posadilo sa a skúšalo si natiahnuť čižmičku na obidve nohy. „Nedá sa,“ povzdychlo si, a v tom nožičky hup a boli v čižmičke. „Ach, beda,“ zaúpelo dievča, keď videlo, ako ku skale beží richtár s pomocníkmi. Po krátkom zápasení zlomili odpor dievčaťa a zaviezli ju do objektu lesnej správy. Dievča si sadlo na zem, kým richtár s pomocníkmi si sadli na stoličky a radili sa, čo urobia s mladou zajatkyňou.
Dievča sa uprene pozeralo do jediného okna v miestnosti, keď naraz prepuklo v obrovský smiech. Burácajúci smiech chvíľami utíchol. Dievča sa tak bavilo, až si rukami plieskalo po kolenách. Richtár sa odvážil a opýtal sa jej, čo jej je také smiešne, keď okrem nich v kancelárii nie je nikto iný. „Keď vám prezradím, zbavíte ma tej čižmičky? Potom ma už nikdy neuvidíte.“ Prítomných premohla zvedavosť a s podmienkami dievčaťa súhlasili. „Cez okno sem a tam preskakujú čerti,“ povedalo dievča. „Všetci to dobre zvládajú, iba jeden, taký malý, hrbatý, vyskočí na rám obloka a zakaždým sa zvalí na svoj veľký hrb.“
Keď dievča zbavili čižmy, ihneď zmizlo a už ho nikto viacej nevidel. Aj skalu rozobrali obyvatelia na stavbu domov. A tak zostáva len povesť v spomienkach niektorých ľudí.
Ako podvodník dostal Brezničanov
Spomínam si na to, ako jedno nedeľné odpoludnie cirkusant bubnom oznamoval ľuďom, že o štvrtej hodine odpoludnia bude v hostinci u Palovčíka cirkusové predstavenie. Bubon si vypožičal od obecného povgára. Kto chce vidieť indických slonov, ruských šakalov a mnohé iné zvieratá, nech sa dostaví načas, vstupné je 50 halierov. Hoci hovoril po česky, dedinčania mu porozumeli a zišli s v hojnom počte.
Aj ja som sa náhlil, zaplatil som 50 halierov a postál som pri dverách hostinca. Falošný cirkusant inkasoval peniaze a usmerňoval ľudí do druhej strany krčmy. Priestor pri otvorenom okne nechával voľný. Gregor Fariakovie, čo stál pri ňom najbližšie, sa spýtal: „A kde máte tých indických slonov a ruských šakalov?“ „Jenom počkejte, hneď ich uvidíte.“ Krčma bola plná a ľudia nespokojní. Príchodiaci stáli už aj vo dverách. Mysleli sme si, že zvieratá sú niekde v Palovčíkovom dvore.
Podvodník sa poobzeral, či je priestor pri okne voľný, a rozhodným hlasom povedal: „A teď přichodí první číslo programu. Vidíte ma, nevidíte ma.“ Jediným skokom bol pri otvorenom okne a už aj bežal hore dedinou. Kým sme sa dostali von z krčmy, falošný cirkusant s našimi peniazmi bol už za horami, zadolami.
