„Chodil som na priemyslovku, keď mi z jedného dňa na druhý zomrel otec. Celý život robil hutníka, dostal mozgovú porážku. Ráno cestou do práce odpadol na autobusovej zastávke. Chlapi ho zobrali k lekárovi, ktorý mu predpísal acylpyrín a poslal ho do roboty,“ s trpkosťou v hlase hovorí Róbert. Keď prišiel zo školy, otec bol už doma a mama si všimla, že rozpráva „z cesty“. Zavolali preto pohotovosť a previezli ho do nemocnice. „Na druhý deň ma už mama čakala, kedy prídem zo školy a pôjdeme ho spoločne navštíviť. Keď sme tam prišli, v lekárskej miestnosti bol nejaký praktikant. Pýtali sme sa na otca a on nám chladne oznámil, že exitoval,“ pozastavuje sa Róbert nad spôsobom, ako bezcitne im budúci lekár oznámil otcovu smrť bez toho, aby si preveril, v akom sú príbuzenskom vzťahu. Sestra mala vtedy šesť rokov, brat štyri.
Súdruhovi bol nesympatický
Akoby ich rodina nebola už dosť skúšaná, ešte v tom istom roku diagnostikovali jeho mame rakovinu prsníka. Absolvovala všetky liečebné procedúry, samozrejme, aj chemoterapiu, ale prsník jej museli amputovať. „Napriek tomu, v začiatkoch choroby sa vládala starať o domácnosť aj deti. Ja som medzitým zmaturoval a chvíľu som pracoval, keď mi prišiel povolávací rozkaz na vojnu. Musel som narukovať, ale na skrátených päť mesiacov som podľa kompetentných nemal nárok. Vtedy som sa jedného súdruha podplukovníka na vojenskej správe opýtal, či by bola situácia iná, keby som mal „kopu“ detí ako niektorí naši spoluobčania, ktorým vyhovejú. Veď ja sa chcem starať o chorú matku a dve maloleté deti,“ spomína a myslí si, že bol dotyčnému súdruhovi jednoducho nesympatický. Narukoval do Opavy, odtiaľ sa dostal do vojenského útvaru v Lounách.
So svojimi problémami oboznámil aj veliteľa pluku, ktorý napísal na vojenskú správu v Žiari, aby ho prevelili bližšie k rodine. V odpovedi túto žiadosť znovu zamietli a veliteľ mu povedal, že tam musí byť proti nemu niekto veľmi zaujatý. Písali potom aj ministrovi obrany, odtiaľ to postúpili na okresnú vojenskú správu a postoj bol stále zamietavý. To isté sa opakovalo so žiadosťou prezidentovi a Ústrednému výboru komunistickej strany Československa.
Chceli z neho
vojaka z povolania
Po štyroch mesiacoch v Lounách sa ho veliteľ opýtal, či nevie o niekom, kto narukoval bližšie k Žiaru a urobila by sa výmena. Róbert spomenul vojaka z Nitry, ktorý bol školený v tom istom odbore ako on. Napísali tam, ale žiadna odpoveď nechodila. Veliteľ mu dal týždeň mimoriadnej dovolenky, aby sa tam išiel osobne pozrieť. Cestou do Nitry sa zastavil aj doma. Urobil, čo bolo treba, a pokračoval vo svojej púti ďalej. V Nitre sa hlásil a informoval u podplukovníka, ako to vyzerá s jeho prevelením. Povedal mu, že nikto z jeho nadriadených s tým nesúhlasí, preto mu nevyhovie. „Opýtal som sa ho, či vôbec čítal moju žiadosť a či pozná dôvod, prečo chcem byť prevelený. Bol som presvedčený o tom, že nie. Povedal som mu, že on sa opiera o stanovisko náčelníkov. Keby som to však psychicky nevydržal a siahol si na život, na zodpovednosť by nebrali nikoho iného ako jeho. V tom momente sa dotyčný vyjadril, že budem prevelený,“ hovorí o svojom vydretom „víťazstve“. Za celý rok aj pol jeho pôsobenia v Nitre s ním spomínaný podplukovník nekomunikoval. Skoro každý víkend však chodil domov, čím veľmi pomáhal svojej mame. „Svojou prácou som si získal všetkých nadriadených, ktorí boli proti mojej výmene. Na konci služby mi navrhli, aby som sa stal vojakom z povolania, čo som odmietol,“ podotkne so smiechom a žartuje, že na začiatku sa s ním ani „skriňa nerozprávala“.
Zbohom, syn môj
Po návrate domov sa zamestnal a mamina choroba začala naberať na „obrátkach“. Keďže jej začali vypadávať vlasy, oholil jej hlavu. „Na psychiku to bolo náročné. Vybavil som jej parochňu, ale neskôr nosila radšej šatku,“ rozpráva so smútkom v hlase. Jeho súrodenci si poriadne neuvedomovali, že mama im zomiera. Ani Róbert si to nechcel pripustiť. „Raz som jej kúpil okrem iného pulóver... ona mi povedala, že načo, veď o chvíľu aj tak zomrie. Ale viem, že na dvore sa ženám na lavičke chválila s darčekom odo mňa.“ Jej stav sa stále zhoršoval. Čo zjedla, hneď vyvrátila. Začala chudnúť a veľmi chradnúť, preto jej povedal, že by bolo lepšie, keby išla do nemocnice na infúzie. „Keď som ju tam zaviezol, pri mojom odchode mi povedala „zbohom, syn môj“. Veľmi ma to zabolelo, až ma pri srdci pichlo. Nasledujúci víkend sme ju išli navštíviť. Mala meniny, tak sme jej doniesli obľúbené gladioly. Chcela sa osprchovať a poprosila ma, aby som jej pomohol. Zobral som ju na ruky, odniesol do kúpeľne a po všetkých procedúrach sme sa s ňou aj s deťmi rozlúčili,“ pokračuje s bolesťou v očiach. Bol v práci, keď mu zatelefonovala suseda a oznámila tú strašnú správu o maminej smrti. „Vždy som vedel, že sa to stane, ale nechcel som si to pripustiť. Začal som kričať do telefónu, že to nie je pravda.“ Položil telefón a hneď išiel domov. Tam sa dozvedel, že suseda našla na schodoch plakať jeho sestru s telegramom v ruke, ktorý jej dala poštárka. Bol z toho zhrozený. Sestra mala vtedy 12 rokov, brat 10.
Chodili na neho
anonymné udania
„Maminku sme pochovali a začali sme žiť v rodičovskom byte sami. Hneď som požiadal úrady o pestúnsku starostlivosť, muselo sa to riešiť súdnou cestou. Vtedy sa mi „dostali do uší“ neprajné reakcie niektorých ľudí, že nie som vhodný na opateru detí. Keď som išiel na súd, brat ma prosil, aby som ho vyhral. Našťastie, stalo sa tak,“ opisuje vtedajšiu situáciu. So svojimi súrodencami prežíval ich choroby, dospievanie, sestrine dievčenské problémy, maturity... Starostlivosť o nich bral ako samozrejmosť. „Kým ešte žila mama, neraz sme sa o tom rozprávali a prízvukovala mi, aby som ich nedal do sirotinca,“ hovorí a pritom zdôrazňuje, že v iných rodinách sú na výchovu detí dvaja, ale on bol na všetko sám. Okrem toho musel odolávať rôznym narážkam a drobnohľadu ľudí. „Chodili na mňa aj anonymné udania, že žijem zo sirotského dôchodku. Niekomu asi klalo oči, že moje deti, či už išli do školy v prírode, alebo do pionierskeho tábora, chodili oblečené lepšie, ako deti nejakých inžinierov. Tie moje nikdy nemohli mať rozstrapkaný golier na košeli, lebo by povedali, že sa o ne nestarám. Vždy som im hovoril, že si neprajem, aby sa poriadne neučili. Všetko by padlo na moju hlavu a zobrali by mi ich,“ vysvetľuje.
Kurátorka sa rozplakala
Raz, keď prišiel domov, mu súrodenci povedali, že u nich bola sociálna kurátorka a ani sa nevyzula. Pýtala sa ich, či im nič nechýba a či nie sú hladní. Informovala sa aj u triednych učiteliek detí. Tie jej povedali, že také desiaty, aké si nosia do školy ony, nemá nikto. Okrem toho, Róbert nevynechal ani jedno rodičovské združenie. Vyšetrovanie poza chrbát ho nahnevalo, preto za ňou osobne išiel. „Povedal som jej, že keď je kurátorkou, mala by byť pre deti príkladom. Ona sa však nedokázala ani len vyzuť a po celom byte chodila obutá. Dotyčná sa rozplakala a ja som dostal päťsto korún ako mimoriadnu odmenu za vzornú starostlivosť,“ povie so zadosťučinením. O príspevok päťsto korún požiadal aj odborové organizácie zo svojho, otcovho aj maminho zamestnania. Takto nazbieral sumu dvetisíc korún, ktorú použil na zaplatenie pionierskeho tábora v zahraničí.
Cena sympatie
Starostlivosť o domácnosť a deti mu veru problémy nerobila. Okrem varenia, pečenia, upratovania a všetkého ostatného dokázal dokonca sestre ušiť sukňu, blúzku a bratovi nohavice. Závesy a záclony, ktoré mu visia na oknách, si tiež ušil sám. Pred dvadsiatimi rokmi ho dokonca niekto prihlásil do súťaže otec roka. Organizoval ju celoslovenský týždenník a Róbert získal cenu sympatie od čitateľov. „Sestra s bratom sú vlastne ako moje deti. Nemusím sa hanbiť za to, ako som ich vychoval. Keď ich niekto predo mnou chváli, „rastiem“ pri tom. Dodnes ma majú v úcte a každému jednému rodičovi by som prial, aby ich deti uznávali tak, ako moji súrodenci mňa. Máme nádherný vzťah,“ dodáva. Dnes už majú svoje rodiny, ale stále ho navštevujú a telefonujú si. Osamelo sa necíti, vlastné deti mu nikdy nechýbali. „Životný údel založiť si rodinu som si splnil, osud mi ju založil.“
EVA ŠTENCLOVÁ
