Odmietal útlak, nespravodlivosť, a tak odišiel najskôr do študentského tábora v Nemecku a odtiaľ do krajiny slobody, pre mnohých vysnívanej Ameriky. Spôsob jeho odchodu a hlavne angažovanosť za demokraciu spôsobila doma smútok a trápenie rodiny, ktorá bola perzekuovaná vtedajším režimom. Vyštudoval ekonomiku a právo, zastával veľmi zodpovedné pracovné pozície, ale veľa aktivít venoval najmä Slovákom žijúcim v zahraničí. Zviditeľnil sa ako jeden zo zahraničných Slovákov, ktorý sa vždy hrdo hlásil k rodnej vlasti a morálne, ale aj finančne podporoval všetky možné aktivity emigrantov zo Slovenska. Angažoval sa predovšetkým v činnosti Slovenskej ligy, kde bol po prezidentovi Romanovi viceprezidentom. Zastával takisto funkciu viceprezidenta v slovensko – americkom kultúrnom centre, ktorého bol spoluzakladateľom a kde podporoval všetky kultúrne aktivity slovenských organizácií od literatúry, hudby, cez tanec až k divadlu. Nehovoriac už o práci v prospech Matice slovenskej, o redigovaní časopisu Digest Reader, či pravidelných príhovoroch v známej rozhlasovej stanici Hlas Ameriky. Z nenápadného mladíka sa stal významný emigrant, ktorého zásluhou slovenská komunita nestratila svoju identitu.
Úspešný život však zatienil smútok za domovom. Chcel uchrániť rodinu, a tak sa dlho s nikým nekontaktoval, aby neublížil. Dokonca bolo počuť, že padol v kórejskej vojne. Síce tam nikdy nebojoval, táto správa aspoň na nejaký čas pomohla a komunistický režim dal jeho blízkym pokoj. Totalitný režim však trval pridlho a jeho rodičia sa návratu syna nedočkali. Obidvaja umreli skôr, ako prišla nežná revolúcia, ktorá uvoľnila nielen vzťahy, ale aj hranice. Prišiel na Slovensko aj on, už ako významná osobnosť vo svete medzi rodákmi, a bol hosťom mnohých relácií v rozhlase, či televízii. Žil však príliš dlho v cudzine na to, aby sa vrátil žiť späť na Slovensko. New York zostal jeho domovom, kde ho v roku 2002 zastihla zákerná choroba, ktorej 24. novembra 2006 podľahol. Jeho životná púť síce v tento deň skončila, avšak neskončilo putovanie jeho samého. Manželka Gizela sa rozhodla uložiť jeho pozostatky do rodnej zeme, kde ho ťahalo jeho srdce.
O tento pietny akt sa zaujímala aj samotná Matica slovenská v zastúpení Stanislava Bajaníka, pretože Jozef Ihnát nebol obyčajným Slovákom, ale človekom, ktorý na krajanov nezabúdal a ktorý krajanom v rámci svojich možností pomáhal. A tak jeho rodný kraj v jeden pekný májový deň privítal elegantnú občianku Spojených štátov amerických, ktorá považovala za svoju povinnosť uložiť urnu s jeho popolom do hrobu jeho rodičov, ktorým toľké roky chýbal. Pietna spomienka v kruhu najbližšej rodiny, niekoľkých občanov a starostu obce, ktorú celebroval miestny dôstojný pán farár netrvala dlho, ale s úctou bola zavŕšením jeho životnej púte. Vdova po Ihnátovi prijala potom pozvanie starostu obce a navštívila obecný úrad, kde v príjemnej atmosfére v jej rodnej nemčine spolu hovorili o mužovi, ktorý bol v manželstve veľmi tolerantný, galantný a priateľský. Pri vstupe do kancelárie starostu uvidela vlajku s obecným erbom a zareagovala milou vetou, že taký istý znak je na stole v ich newyorskom dome. Takže časť Slaskej mal doma, nikdy na ňu nezabudol. Staršia pani s úprimným pohľadom na chvíľu aj zabudla na smútok a veľmi rada odpovedala na otázky z jeho života. Na záver milého stretnutia sa poďakovala všetkým za pomoc pri zabezpečení dôstojnej rozlúčky jej manžela, s ktorým im osud nedoprial deti, ale zato prežili manželský život v úcte a porozumení. Pri posledných stiskoch rúk starostovi ponúkla, aby pri jeho prípadnej návšteve USA pokojne zaklopal na jej dvere, kde ho rada uvíta ako rodinu, ktorú v ňom nečakane našla, keďže Jozef Ihnát bol bratrancom starostovej starej mamy.
Oslovili sme teda aj starostu Slaskej, ako vníma tento návrat rodáka do rodnej obce. Ten si zaspomínal na časy, keď ako študent gymnázia Jozefovi Ihnátovi do Ameriky napísal a ten ho v telefonickom rozhovore medzi New Yorkom a Slaskou s jeho krstnou mamou dal pozdraviť a držal mu palce. Ako ďalej Daniel Gelien uviedol, mrzí ho skutočnosť, že sa s týmto váženým rodákom nikdy nestretol, ale na druhej strane mu obec vždy posielala svoje novinky Hlásnik a pre starostu bolo veľkou cťou osobne uložiť urnu s jeho pozostatkami do slaštianskej zeme, kde právom patrí.
Životná púť tohto emigranta sa teda skončila, ale on zostane ešte dlho v pamäti ľudí, a to nielen v Slaskej, kde ešte žijú aj jeho rovesníci, ale hlavne v zahraničí, kde pomoci krajanom obetoval svoj čas a neraz i peniaze. Ako Slovák sa narodil, ako Slovák hrdo v cudzom svete žil a ako Slovák nakoniec spočinul v rodnej zemi, na ktorú nikdy nezanevrel, ktorú mal vo svojom srdci a vážil si ju asi viac ako tí, ktorí v nej zostali žiť.
(pb)