„V Leviciach som sa narodila, rástla a prežila všetky detské radosti a stredoškolské športové úspechy,“ prezrádza na pôde Materskej školy na Bohrovej ulici v Bratislave jej riaditeľka Erika Puškárová. Ako táto bývalá gymnazistka a športovkyňa zakotvila na poste učiteľky a neskôr riaditeľky v škôlke, je vraj dodnes veselým príbehom. Keď ju totiž tréner športovej gymnastiky Mikuláš Szatmári prehováral
na prestup z gymnázia na Strednú pedagogickú školu v Leviciach, aby posilnila gymnastický tím pedagogičiek, odmietla ho ráznym nie. „Učiteľka v škôlke zo mňa nikdy nebude!“ – vyhlásila rozhodne. Ale tak ako láska hory prenáša, aj konečné rozhodnutia môžu byť v dôsledku nej nakoniec úplne iné.
Z lavíc do lavíc
„Po ukončení gymnázia som plánovala študovať v Nemecku vysokú školu s telovýchovným zameraním. Akýsi stranícky úradník mi však túto voľbu jednoducho nepodpísal. To som už poznala aj svojho budúceho. Zoznámili sme sa, keď som bola v poslednom ročníku gymnázia. Tonko mal už po štátniciach
na stavebnej fakulte v Bratislave a po vojenčine zaručenú prácu na tejto škole,“ začína svoj príbeh sympatická päťdesiatnička Erika: „Nechcela som dlhé odlúčenia, spôsobené mojím štúdiom, a keďže som inklinovala aj k zdravotníctvu, zvolila som si dvojročné nadstavbové štúdium rehabilitačnej sestry v Bratislave. Po roku sme sa s Antonom vzali, dostali sme byt v Dúbravke a
na konci môjho dvojročného štúdia sa nám narodil Petrík.“ Čo čert nechcel, po roku si hľadala prácu a ponúkli jej práve miesto nekvalifikovanej učiteľky v škôlke. Vzala ho. Potom sa narodila Zlatka. Po materskej dovolenke si popri práci znova sadla do stredoškolských lavíc
na pedagogickej škole, neskôr na vysokej škole pedagogického zamerania. K práci rehabilitačnej sestry sa už nikdy nevrátila...
Levice stále
navštevuje
Aj keď, ako priznáva, už len sporadicky. „Boli časy, keď sme s rodinou cestovali do Levíc každý druhý víkend. Mala som tu starých rodičov, rodičov a príbuzných,“ potvrdzuje pani Erika skutočnosť, že Zlatka Levice dôverne pozná. Dnes sa už do Levíc vracajú zriedka – pri pamiatke zosnulých na hroby starých rodičov, za príbuznými v Leviciach a v Santovke. Maminka Magdaléna už desať rokov žije pri dcére v Bratislave a otecko Štefan je v hlavnom meste spolu s nimi – v urnovom hájiku. Rok čo rok sa ale pani Erika stretáva so svojimi spolužiakmi z gymnázia. Stalo sa to tradíciou a dlhoročné priateľky si tak doprajú spoločné chvíle veľmi radi. Zaspomínajú si, pochvália sa, čo je nové. A všimnú si, že novoty sa dejú aj v Leviciach. „Dom pri gymnáziu na Šafárikovej ulici číslo tri, v ktorom sme bývali bez ústredného kúrenia, ešte stojí. Ale na rozdiel od môjho detstva už mládež trávi voľné chvíle inak a inde. My sme doslova žili v telocvični gymnázia a v Dome športu. Toto bolo moje detstvo a mne nič nechýbalo,“ zdôveruje sa bývalá gymnazistka, gymnastka, volejbalistka a atlétka. Aj soboty a nedele trávievala športovo – na zápasoch a súťažiach. Či je však Zlatka po nej, zo skromnosti nepotvrdí. „Neviem, či živelnosť zdedila po mne, viem však, že kostýmy a vysoké topánky sú len jednou z jej stránok. A kto ju pozná, ten to vie. V detstve robila dokonca aj atletiku,“ bonzuje na svoju dcéru a dodá, že na rozdiel od nej Zlatke sa sny z detstva splnili do poslednej bodky: „Prečítala si knihu
pod názvom Manhattan bude môj a vyhlásila, že bude novinárkou. Mala len dvanásť rokov, keď ju zastihla zamatová revolúcia a ona to zobrala ako výzvu. Dodnes má doma z tohto obdobia uschovaný zošit s výstrižkami zo všetkých novín!“
Aká matka, taká Katka
Mama i dcéra študovali
na gymnáziu, vysokej škole a zvolili si prácu s ľuďmi. Navyše – obe vedeli, čo chcú a išli za svojím cieľom. Súkromie si strážia zdravým spôsobom a milujú svoju rodinu, nech sa nachádzajú kdekoľvek. „Ja sa dnes vidím
vo svojich deťoch a dvoch vnúčatách. A viem, že to tak bude aj u Zlatky. Ten jej správny čas ešte len príde. Viem to. Pretože je taká ako ja,“ presvedčivo hovorí pani Erika. Tak ako ona dostala
pred rokmi ponuku pôsobiť v kruhu detí a chytila sa jej so všetkou zodpovednosťou, aj Zlatka neodolala ponuke Pavla Ruska zaujať miesto v televízii. Napriek tomu, ako mama tvrdí, zostala „takým normálnym dievčaťom“. A tomu celkom rada verím. Stačí, keď spoznáte Zlatkinu mamu Eriku, ktorá šibalsky tvrdí, že je polovičná Levičanka a Zlatka
po nej zdedila celú štvrtinu...
KATARÍNA KOPCSÁNYIOVÁ
