Chránený druh

„Milí diváci! Celý vedecký svet je na nohách. Vedeli sme, že na našej planéte sú ešte biele miesta a bližšie nepoznané živočíchy, ako napríklad Yeti, či Lochnesská príšera, ale že neidentifikovateľný zver bude žiť priamo v ľudskej komunite, to sa nesnívalo ani tým najodvážnejším prírodovedcom. Obyvatelia rómskej osady si na neho už dávno zvykli. Je takpovediac súčasťou ich života, pretože denne prichádza pod okná ich chatrčí.
Biológom však nedáva spať záhada, kam zaradiť podivného tvora. V minulom týždni prebehlo celosvetové sympózium na tému: Náhrada za vyhynuté druhy? Bol zostavený tím prírodovedcov z celého sveta, ktorí sa majú intenzívne zaoberať výskumom neznámeho vtáka. Všimnite si, prosím, kresbu. Ako som povedal, pravdepodobne pôjde o vtáka, lebo má krídla, síce len akési pozostatky, ale náznaky tu sú. Túto teóriu podporuje aj fakt, že tvor má dve nohy. Krátke a namiesto chodidiel, respektíve hrabákov, ktoré končia zafačovanými kýpťami. Zobák je tiež výnimočný. Červený a v predhistorickej dobe bol možno aj dlhý, no ako keby uťal, v polovici predpokladanej dĺžky naraz končí. Vedci zistili zaujímavú skutočnosť, ktorú si predtým nik nevšimol: vták má lepiacou páskou prelepené nosné dierky a v oblasti srdca, podržte sa, nejaký prístroj, zatiaľ sa nevie, o čo konkrétne ide.
Milí diváci, svoje otázky nám môžete telefonovať priamo sem do štúdia, kde je pripravený náš hosť profesor docent doktor Aladár Rajbanička, kandidát vied. On odpovie na vaše otázky.“
Celé dve hodiny prebiehala debata na zaujímavú tému, telefonovalo veľké množstvo poslucháčov, keďže o podivuhodného tvora bol obrovský záujem.
„Vážení diváci, čas našej relácie sa pomaly končí. V podstate sme problém nevyriešili a neprišli sme na nič nového. Ale, moment, dáme priestor ešte poslednému poslucháčovi, vlastne poslucháčke. Dobrý deň, počúvame vás.“
„Dobrý deň! Ako vás tak počúvam, zisťujem, že ste teda riadni dilinovia!“
„Neurážejte, prosím, pokračujte, máme už len veľmi málo času.“
„Dik, tak aby ste vedeli, ten vták je našim chráneným živočíchom a neopovážte sa s ním robiť nejaké pokusy! Bez neho si nevieme náš život ani predstaviť. Som hovorkyňa našej rómskej osady a zodpovedne vám hovorím, že ten, kto nám siahne na vtáka, bude mať dočinenia s naším vajdom.“
„My vám s ním nič neurobíme, ale obávam sa, že vy ho jedného krásneho dňa zjete…“
„V žiadnom prípade, veď je naším chlebodarcom!“
„Nerozumieme.“
„Nepočuli ste, že majú byť od nového roka mimoriadne odmeny za narodené dieťa? Ešte len teraz si ho budeme predchádzať! Náš exemplár je ornitológmi riadne zaregistrovaný a okrúžkovaný bocian čierny, aj keď sa možno už veľmi na svoj druh nepodobá. Ale to preto, že je veľmi prepracovaný a preťažený. Nohy má zodraté po kolená, čo sa ku nám toľko nachodí, sem-tam ho niekto i zderie, nuž je chudák i vypĺznutý a zobák, ten má od neustáleho klopkania na dvere chatrčí úplne zdevastovaný. Väčšinou žijeme len zo sociálky, preto je vychudnutý, keďže si jedla u nás veľmi neužije…“
„A čo ten prístrojček a zalepené nosné dierky?“
„Dik, tvrdí, že máme v osade smrad, no ja neviem, čo sa mu nevidí a ten kardiostimulátor? Nuž, viete, má už svoj vek…“

EMÍLIAMOLČÁNIOVÁ