Zvieratá, ale predovšetkým kone, boli Evinou záľubou už od útleho veku. Intenzívnejšie sa im začala venovať až v šestnástich rokoch, keď v Kremnických Baniach absolvovala jazdecký kurz.
Prvú vlastnú kobylu dostala o dva roky neskôr. Kúpila ju, za pomoci rodičov, od chovateľa z Pitelovej. Dala jej meno Sofia, odvtedy sú z nich nerozlučné kamarátky. Na otázku, či je finančne náročné vlastniť koňa, Eva odpovedá stroho: „Keď je koník ustajnený, ako bola moja Sofia takmer päť rokov v Pitelovej, tak hej. Ak som na ňu teraz sama, zvyšujú sa nároky na čas. Teraz, cez leto, sa suší seno, s čím je veľa roboty, sušíme ho jeden - dva týždne, potom ale máme celý rok pokoj. Až po zaobstaraní krmiva môžem ísť jazdiť.“ Pri starostlivosti o kobyly jej pomáha priateľka zo Žiaru nad Hronom, ktorá má v Lutile tiež ustajnených svojich koňov. „Náročnejšia starostlivosť je v zime, pretože vtedy potrebuje kôň viac stravy aj opatery ako v lete. Počas teplejších mesiacov sa v podstate celý deň pasie na lúke, kde má dostatok trávy, stačí mu dať len trochu vody. Keď sa ochladí, je to zložitejšie, potrebuje viac jedla a starostlivosti.“ Potravu buď kupuje, alebo si ju zabezpečí sama sušením sena, veľa krmiva dostáva aj v podobe darov od ľudí.
Svoju druhú kobylku, ešte žriebä Savanu, získala pred rokom a pol, keď dala Sofiu spáriť so žrebcom Saturnom z Martina. Pri otázke, koľko stál jej kôň, odpovedá diplomaticky: „Cena sa pohybuje od 10 až po niekoľko 100-tisíc korún, záleží pri tom hlavne na pôvode a plemene. Ja mám plemeno s názvom Slovenský športový kôň.“
Posledná otázka smeruje na jazdecké súťaže. Evka si len vzdychne. „Tak ako v každom športe, aj tento je hlavne o peniazoch. Ja som naposledy bola so Sofiou na westernovej súťaži pred dvoma rokmi. Teraz chodíme na takéto podujatia viac-menej ako diváci, pretože s jazdením je to podobné ako s futbalom. Aj tam sú kategórie od A až po C. V „céčku“ môže jazdiť hocikto, stačí len prísť na súťaž, mať predpísané oblečenie a, samozrejme, westernový klobúk. V B kategórii sa už musí zaplatiť poplatok za koňa aj jazdca.“
Evka Branická je úplne obyčajná mladá žena, ktorá vo svojom živote zažíva, podobne ako každý človek, mnoho radostí, ale aj sklamaní. Pracuje ako učiteľka hry na flautu v Základnej umeleckej škole v Žarnovici. Jej život sa však zmenil, keď dovŕšila vek dospelosti, práve vtedy sa totiž splnil jej najväčší detský sen. Dostala svojho vlastného koňa. Vlastniť toto fascinujúce stvorenie neznamená len mnoho zábavy, ale hlavne veľa zodpovednosti a nových starostí. Keď však niekto miluje zvieratá tak ako ona, nemá problém postarať sa o ne s nesmiernou láskou a pri tom sa venovať aj svojej práci a blízkym.
Autor: KATARÍNA PRUŽINOVÁ