Prvý pokus osloviť rodinu v núdzi nám nevyšiel. „Doma“ bol len trinásťročný syn Dušan, ktorý práve krúžil okolo dodávky na svojom bicykli. Ochotne nám však prezradil, kedy zastihneme jeho rodičov.
O pár hodín nato sme to teda skúsili znovu. Pri dodávke už bolo „rušno“. Hralo v nej rádio, ktoré zjavne spríjemňuje obyvateľom pobyt. Spoza auta sa vynorila žena v sprievode Dušana. Bolo nám jasné, že je to jeho mama.
„Bývam tu s partnerom a so synom. Mám aj šestnásťročnú dcéru, ale ona teraz žije u mojej sestry. Sme tu približne dva týždne. Ako sme sa sem dostali? Bývali sme v Jadrane, kde bol veľký nájom. Za malý, jednoizbový byt, od nás pýtali viac ako sedemtisíc,“ vysvetľuje Marcela dôvod, ktorý ich prinútil opustiť doterajšie bývanie. Napriek tomu, že jej muž je zamestnaný a zarába, finančne im to nevychádzalo. Majiteľ bytu ich vyhodil. Vzápätí nato išla na mestský úrad žiadať o strechu nad hlavou. „Mesto nie je schopné postarať sa o nás. Bola som za primátorom, ale neprijal ma. Po svojej sekretárke mi odkázal, že je zaneprázdnený. Ja som však u neho bola vopred ohlásená, preto si myslím, že jeho povinnosťou bolo prijať ma,“ vysvetľuje. „Bez môjho otca by sme skončili na ulici. Toto auto nám požičal on.“ Kým je vonku pekné, teplé počasie, spáva sa im tam dobre. V zime si ale svoj život v aute predstaviť nevie. Majú v ňom celý svoj majetok. Oblečenie skladujú na predných sedadlách, zadná časť auta slúži ako izba. Spia na rozložených matracoch, je to vraj celkom pohodlné. Bez problémov sa tam zmestia traja. Zvedaví nazrieme dovnútra. Zrakom prechádzame po spomínaných matracoch. Je to tam poukladané naozaj šikovne, interiér auta vôbec nepôsobí preplneným dojmom. Pohľadom sa zastavíme na televízore, ktorý podčiarkuje domácu atmosféru. Má už síce niečo „odžité“, ale funguje. Chytajú na ňom tri programy. „Nevaríme nikde, sme na suchej strave. Hygienu dodržiavame tak, že sa chodíme kúpať na kúpalisko,“ šokuje nás. Vraj majú permanentky, takže sa tam dostanú bez problémov. „Zháňali sme aj podnájom, ale Cigánom nikto nechce prenajať svoj byt. Skúšali sme, obvolávali ľudí a nič. Keď som povedala, že si chcem kúpiť bunku, primátor urbárom zakázal, aby nám predali pozemok. Chceli sme ísť bývať pod Kortínu. Môj muž ťažko robí. Potrebuje teplú stravu a pokojný spánok. Ako môže takto pracovať, chudák?“ vykladá Marcela. Deti navštevujú špeciálnu školu, tam vraj tiež vedia, ako žijú. Svoju budúcnosť nevidia „ružovo“. Zatiaľ zostávajú v aute, iná alternatíva im nezostáva. „Neviem, čo s nami bude. Asi to zostane tak ako doteraz. Aj naďalej budeme trpieť, keďže mesto sa o nás nevie postarať. Jednoducho sme sa stali bezdomovcami.“
EVA ŠTENCLOVÁ