Iveta Boldišová z Kosorína je manželkou, matkou aj priateľkou. Podobne ako iné ženy na svete. Život ju však už veľakrát vyskúšal viac ako nás ostatných. Pani Iveta je totiž hluchá. Aj napriek tomuto handicapu nestráca na optimizme. Vychovala dve, dnes už dospelé, počujúce deti. Ako sama hovorí, „nikdy sa nestalo, že by sme zostali bez práce, s manželom sme sa vždy o ne vedeli postarať“. Pri rozhovore nám pomáhala jej dcéra Monika.
Životným poslaním každej ženy je priviesť na svet a vychovať deti. Práve ony sú jej každodennou radosťou, ale aj trápením. Pani Iva tie svoje nikdy nepočula rozprávať, no aj napriek tomu ich považuje za najväčšie požehnanie.
Iveta Boldišová sa narodila v Dolnom Kubíne počujúcim rodičom. O sluch prišla až o niekoľko rokov neskôr, keď prekonala ťažkú chorobu. Má dvoch starších súrodencov, brata Vladimíra a sestru Elenu. Brat je tiež nepočujúci. Navštevovala základnú školu v Lučenci, kde pokračovala aj v stredoškolskom štúdiu. Vyučila sa za krajčírku.
„ Moje detstvo sa ničím neodlišovalo od ostatných. Mala som kamarátky, s ktorými som sa hrávala. Keď prišlo dospievanie, určite boli chvíle, keď som si aj poplakala a pýtala som sa: „Prečo? Prečo aj ja nemôžem počuť hudbu, chodiť na diskotéky a zabávať sa ako iní mladí ľudia? Deti vedia byť niekedy kruté a ublížia slovom viac, ako silou,“ spomína. Dodáva však, že v živote mala šťastie hlavne na dobrých ľudí, ktorým nevadilo jej postihnutie. Vždy jej podali pomocnú ruku a podržali ju v ťažkých chvíľach.
Počas štúdia na strednej škole spoznala Iva aj svoju životnú lásku. Jej manžel Miroslav, ktorý je tiež sluchovo postihnutý, pochádza z Kosorína, kam sa v roku 1987 presťahovali.
Tu začali vychovávať svoje dve deti, Mareka a Moniku. Pomáhali im starí rodičia z otcovej i matkinej strany. Na otázku, ako naučili deti rozprávať, odpovedala dcéra Monika: „Ja si z detstva toho nepamätám až tak veľa, ale určite základné slová ako mama, otec poznám od mamy, keďže ako sluchovo postihnutá vie rozprávať. Pri ďalších výrazoch nám pomáhali predovšetkým starí rodičia.“ V komunikácii s rodičmi si Marek a Monika rozdelili úlohy. Zatiaľ čo jej brat v rozhovoroch používa posunkovú reč, Monika vždy viac rozpráva. Snaží sa, aby sa naučili čítať z pier a uľahčila im tak dorozumievanie s inými ľuďmi.
Zaujímalo nás, či sa im niekedy ich spolužiaci vysmievali preto, akých majú rodičov. „V detstve sme nepociťovali, že by sa nám iné deti vysmievali alebo nás odsúvali zo spoločnosti, ale, samozrejme, niekedy sa detská škodoradosť našla. Tá nás nezlomila, naopak, skôr posilnila. Boli sme hrdí, že nás rodičia vychovali, dali nám lásku a my sme sa snažili, aby sme im nerobili hanbu a boli na nás právom pyšní,“ hovorí Monika s úsmevom.
V súčasnosti pani Iva pracuje ako pomocná kuchárka, manžel má živnosť zámočníka. Marek práve úspešne zmaturoval a chystá sa na vysokú školu. Popri štúdiu stíha aj futbal, ku ktorému ho priviedol otec. Monika robí v stavebnej firme, plánuje však externé štúdium na univerzite.
Svoju rodinu pani Iva nepovažuje za nijako výnimočnú a rozhovor uzatvára slovami: „Sme rodina, ktorá sa neodlišuje od tých ostatných. Aj napriek tomu, že máme určitý handicap, myslím, že súčasná spoločnosť je natoľko vyspelá, aby nerobila rozdiely.“
KATARÍNAPRUŽINOVÁ
