Učiteľka ju potrestala
za žuvačku
Levičanka Iveta Gáliková je
od apríla riaditeľkou Daňového úradu v Leviciach. Šéfka, ktorá mala zo školy najradšej prázdniny a angličtinu, priznáva, že nebola žiadna bifľoška: „Čisté jednotky som mala možno do štvrtého ročníka základnej školy. Potom už pribudli aj dvojky, na gymnáziu dokonca trojky.“ Vyštudovaná inžinierka ekonómie si zo svojej žiackej knižky a zo študentských čias pamätá aj pätorky, zo stredoškolskej chémie si na vysvedčení zarobila takmer „stoličku“. Zo správania však v školských laviciach prosperovala vynikajúco. „Aj keď raz som triednu učiteľku v piatej triede základnej školy poriadne nahnevala, lebo som žuvala žuvačku priamo na vyučovaní,“ smeje sa Iveta Gáliková. Žuvačka ju stála trojriadkový zápis do žiackej knižky a trest za opovážlivosť. Nasledujúci deň musela priniesť žuvačky všetkým spolužiakom. Riaditeľka, ktorá je aj mamičkou päťročného syna Tomáška, sa jeho budúcej školskej dochádzky neobáva: „Určite budem chcieť, aby bol dobrý žiak, uvedomujem si však, že najviac budú vyučovacie výsledky závisieť od jeho vôle a schopností.“ Zdá sa, že budúci školáčik sa v každom prípade nemá čoho obávať. Jeho mama si totiž nemyslí, že o ďalšom postupe v živote rozhodujú práve známky. „Žiak s horšími známkami nemusí mať automaticky menej vedomostí,“ hovorí. Svoju mienku vysvetľuje tým, že občas si nesadne žiak s vyučujúcim alebo zavážia iné vonkajšie faktory, ktoré ovplyvnia známky v žiackej knižke a na vysvedčení. Väčšia voľnosť v dnešnej výučbe sa jej pozdáva: „Učitelia síce majú čo robiť, aby svojich žiakov zvládli, ale z detí rastú väčšie, samostatnejšie osobnosti.“
Neodovzdal písomku
a prišlo sa na to
Aj riaditeľ 7. Základnej školy na Školskej ulici v Leviciach Peter Šturc si ešte na školské lavice veľmi dobre pamätá. Možno aj preto, že sa vo svojom povolaní na ne dennodenne pozerá. V škole pôsobí vo funkcii riaditeľa už deväť rokov a neustály kontakt so školstvom a výučbou si pochvaľuje napriek tomu, že v minulosti uvažoval nad štúdiom architektúry. Dnes je architektom detských charakterov, a ako priznáva, zaznamenáva rozdiel medzi školou včera a dnes: „Rodičia v súčasnosti kladú väčší dôraz na známky a žiaci, naopak, sa menej učia a sú sebavedomejší. V niektorých prípadoch je to prospešné, ak to deti nepreženú.“ K týmto zmenám podľa neho dopomohli pestré možnosti, ktoré v dnešnej dobe deti majú – môžu cestovať, vzdelávať sa pomocou informačných technológií a uplatňovať svoje nadanie. „Odráža sa to, bohužiaľ, u niektorých detí na disciplíne,“ pripomenie riaditeľ negatíva. Bývalý telocvikár a jazykár s vysokoškolským diplomom nemal v školských laviciach až na jeden prípad s vlastnou disciplínou žiadny problém: „Nepamätám si, kedy to bolo, len viem, že som sa chcel vyhnúť zlej známke z písomky. Preto som ju jednoducho neodovzdal a dúfal som, že sa na to nepríde.“ Vyučujúca na to prišla hneď na druhý deň a bolo zle spolu so zlou známkou. Preto svojim deťom, ako aj deťom v škole odporúča: Podvádzať sa neoplatí! A ako sa teda učil? „Na základnej škole som mal čisté jednotky, na gymnáziu sa už pritrafili aj dvojky a trojky a na vysokej škole som bral všetko, čo skúšajúci dali,“ šibalsky odpovedá Peter Šturc, ktorý je rád, že nemá „známkové“ problémy so svojimi dvoma deťmi: „Zatiaľ sa učia veľmi dobre, ale ak sa pritrafí horšia známka, nič sa nedeje,“ tvrdí. Známky podľa neho do určitej miery učia k väčšej zodpovednosti, ale rozhodne neznamenajú všetko: „Ani mňa sa nikto nepýtal, čo som mal na maturitnom vysvedčení, keď som si podával žiadosť do výberového konania na post riaditeľa.“ Či sa tradícia učiteľstva bude aj v jeho prípade dediť z rodu na rod, ukáže až budúcnosť. Učiteľmi boli totiž jeho mama a otec a rovnakú profesiu má aj jeho sestra.
Obliekla bustu Lenina
do riaditeľovho šálu a klobúka
Viera Pappová je starostkou Nového Tekova už sedemnásť rokov a dennodenne rieši záležitosti týkajúce sa celej obce. Autoritu uznáva, a to nielen v terajšej funkcii, ale aj v školských laviciach. „Učiteľov sme si vážili a do školy sme sa tešili. Ak sme niečo vyviedli, stačilo, aby povedali: No počkaj, poviem to rodičom!“ - hovorí novotekovská starostka, ktorú najviac mrzí, že dnes je situácia úplne iná. Žiaci vraj berú školu ako nutné zlo, hoci majú k dispozícii toľko školských pomôcok a informačných technológií, o ktorých ona so svojimi spolužiakmi ani nesnívala. V dnešnej škole jej chýba aj obetavosť učiteľa, od ktorých sa mnoho naučila práve v mimovyučovacom čase. „Dnes si učiteľ odučí a odíde,“ dodáva. O svojich známkach nemá strach hovoriť. Viera Pappová bola vždy dobrou žiačkou, aj keď v žiackej knižke a na vysvedčení nemala iba jednotky: „Mojou najhoršou známkou bola trojka z ruštiny!“ Zo správania mala vždy len výborné hodnotenie, aj keď priznáva, že nebyť jej mlčanlivosti, ako aj mlčanlivosti spolužiakov, tak ktovie, čo by bolo: „Raz v zime, keď som bola už ôsmačka, sme so spolužiakmi obliekli bustu Lenina na školskej chodbe do šálu a klobúka nášho riaditeľa. Bolo z toho veľké vyšetrovanie. Zo strachu sme sa nepriznali a časom rozruch utíchol.“ Jej deti nepadli ďaleko od stromu, v škole boli stále vyznamenané. „Ale aj keby nie, nemyslím si, že známky môžu výraznejšie ovplyvniť budúcnosť detí,“ vyjadruje svoju mienku starostka. Podľa nej sú hodnoty človeka v niečom inom.
Vyhrala olympiádu
z matematiky, ale mala
z nej štvorku
„Do základnej školy som chodila veľmi rada,“ hodnotí svoje žiacke časy Dagmar Kalocsayová, riaditeľka Obchodnej akadémie v Leviciach. „Najmä kvôli mojej triednej učiteľke na 1. ZŠ Emílii Kövesiovej, ktorá sa stala mojím veľkým životným vzorom. Učila prírodopis a telesnú výchovu a ja som si tie predmety zamilovala,“ spresňuje riaditeľka, ktorá tento post zastáva od júla 1999. Ako si spomína, vysvedčenia s jednotkami od vrchu až po samý spodok sa striedali s tými, ktorých jednotvárnosť narušili jedna - dve dvojky. „Dokonca v devine som mala samé jednotky,“ vybavuje si.
Na levické gymnázium sa vďaka výsledkom v matematickej olympiáde dostala bez prijímačiek. Tam zažila veľký šok, keď práve z matematiky ju na konci prvého ročníka profesor Vrábel ohodnotil u nej veľmi neobvyklou „stoličkou“. Ako diplomaticky dodáva, tam nemala šťastie na životné vzory. Zlá známka Dagmar neodradila od štúdia, naopak, popchla ju k tomu, aby sa viac nevyskytla. Jej maturitné vysvedčenie je excelentné: zo slovenčiny, ruského jazyka a chémie jednotky, z matematiky - ako inak - dvojka. Listujúc v spomienkach poznamená, že vtedajšie gymnázium bolo prísne. Nesmeli napríklad nosiť rifle, a keď si dievča oblieklo minisukňu, muselo sa pred dverami školy otočiť a ísť sa domov prezliecť.
Nasledovala séria neúspešných prijímačiek. „Tri roky som sa pokúšala dostať na medicínu. Na gymnáziu som mala najradšej prírodopis, chémiu a telocvik, nesedeli mi matika a fyzika. Chýbala mi však protekcia a vtedy to bez nej nešlo. V tom čase som nezdar znášala veľmi zle. Teším sa ale, že som zakotvila v školstve, pretože túto prácu milujem,“ vyznáva sa pani Kalocsayová.
Dva roky naplnené túžbou po štúdiu medicíny strávila pracovne - rok na rehabilitačnom oddelení levickej nemocnice, rok vo Výskumnom ústave drevárskom v Bratislave. Nakoniec prišiel zásadný zlom, kedy si podala prihlášku na národohospodársku fakultu Vysokej školy ekonomickej v Bratislave, smer učiteľstvo ekonomických predmetov. „Vysoká škola ma bavila,“ hovorí, „mala som svoj cieľ, úspešne ju ukončiť, preto som k štúdiu pristupovala veľmi zodpovedne.“ Jej prvým učiteľským miestom sa stala Stredná ekonomická škola v Čalove a od septembra 1982 pôsobí na súčasnej obchodnej akadémii.
Na otázku, či vníma rozdiely medzi terajším a vtedajším vyučovacím procesom, bez váhania odpovie: „Vnímam najmä rozdiely na našej škole vtedy, keď som tu začínala, a dnes. Teraz je výučba zameraná praktickejšie, vniesla sa do nej tvorivosť. Za negatívum považujem určitú laxnosť v prístupe študentov, my sme sa viac drali za lepšími známkami. Možno aj preto, že vtedy viac ovplyvňovali ďalší život. Dnes na nich až tak nezáleží. Som toho názoru, že školské známky síce nie sú rozhodujúce pre uplatnenie sa v živote, ale dôležité je nelajdáčiť. Známka totiž odzrkadľuje aj schopnosti a zodpovednosť. Lebo pocit zodpovednosti za svoj osud by mladí mali mať.“ Rovnaký prístup má k svojmu synovi stredoškolákovi: Nikdy ho netrestala za známky, ale vždy trvala na tom, aby urobil, čo je v jeho silách. A takýto názor sa jej doteraz osvedčil.
Aj primátorovi sa môže
pritrafiť štvorka
Bol konštruktérom dýchacej a anesteziologickej techniky, učiteľom, zástupcom riaditeľa a trinásť rokov aj riaditeľom levickej priemyslovky. Od januára 2003 je primátorom Levíc. Nie je ťažké uhádnuť, že ide o Štefana Mišáka. Ako si spomína na svoje prvé kontakty so školou? „Detstvo som prežil v dedinke Krásna Ves. Naši učitelia boli prísni aj ľudskí zároveň. Sem-tam som dostal s paličkou na zadok, vyťahali ma za ucho. Doma som však nežaloval, lebo som vedel, za čo trest bol a len by sa to zopakovalo. Dodnes si pamätám bezmála všetkých svojich učiteľov a ani na jediného nespomínam v zlom.“ Po základnej škole jeho kroky smerovali na priemyslovku v Novom Meste nad Váhom a odtiaľ na strojnícku fakultu a katedru automatizovaných systémov riadenia technologických procesov. Neskôr ukončil postgraduálne štúdium zamerané na materiály jadrových reaktorov a aj na katedre inžinierskohumanitných vied a napokon doplňujúce pedagogické štúdium.
Ako hodnotí seba ako študenta? „Patril som k lepšiemu priemeru už na základnej škole a taký som bol i v ďalšom štúdiu. Mám vysvedčenie so samými jednotkami, ale aj z prvého ročníka strednej školy so štvorkou z ruštiny. Na maturite sa mu ju podarilo opraviť na dvojku. Najväčšou motiváciou ku štúdiu bola zodpovednosť voči rodičom, ktorí sa uskromňovali kvôli nám štyrom deťom.“ Levický primátor si spomína aj na jednu nepríjemnosť, keď mu hrozila dvojka zo správania: „Bolo to v druhom ročníku na strednej škole, keď sme bez ospravedlnenia neprišli s našou folkovou kapelou na kultúrne vystúpenie pre našich učiteľov. Našťastie to naša triedna nejako vybavila a my sme za to ešte dva roky museli poctivo chodiť hrávať na rôzne oslavy.“
Medzi primátorove neobľúbené predmety patrila chémia a prírodopis. Dodnes ľutuje, že sa viac neprinútil k učeniu nemčiny. A na ktoré vysvedčenia si spomína nerád? „Z deviateho ročníka základnej a prvého ročníka strednej školy. Tam boli aj trojky a spomínaná štvorka z ruštiny.“ Napriek menším neúspechom zo svojich školských čias môže Štefan Mišák povedať, že jeho syn Jakub ide
v jeho šľapajach: „Bol som na neho asi prísny, ale dúfam, že väčšinou spravodlivý. Za zlé známky som ho aj vyhrešil, ale môžem povedať, že je to dobrý chlapec.“
KATARÍNA KOPCSÁNYIOVÁ, KATARÍNA LALÍKOVÁ, JANA NÉMETHOVÁ
