„Adam momentálne navštevuje materskú školu, ale nasledujúci školský rok nastupuje do prvého ročníka v základnej škole. V škôlke nemám s jeho stravovaním žiadne starosti. Vždy si so sebou zoberie desiatu, olovrant a dostane tam aj obed. Keď v kuchyni varia, vždy mu jedlo odoberú a zahustia bezlepkovou múkou, prípadne mu do neho pridajú nejaké bezlepkové cestoviny, ktoré som tam doniesla,“ hovorí Branislava. Celiakiu mu diagnostikovali, keď mal dva roky. Prejavovalo sa to nervozitou, bolesťami brucha, hnačkami, suchou kožou a ekzémom. Jeho mama prešla všetkými žiarskymi školami a zisťovala, v ktorej by mu boli ochotní variť. V dvoch jej povedali, že takáto možnosť u nich je a ničoho sa nemusí obávať. Zapísala ho teda najskôr do jednej školy a neskôr úspešne absolvoval aj jazykové testy pre nadané deti v ďalšej. Keď sa už chcela definitívne rozhodnúť, do ktorej bude chodiť, povedali jej, že variť pre neho nebudú. Odôvodnili to veľkým množstvom stravníkov, ale aj tým, že nemajú malé hrnce a oddelený kútik na takéto varenie. „Povedali mi, že sú kapacitne plní a kuchárky majú vyťažené. Ja však nechápem, prečo sa u nich môžu stravovať cudzí stravníci ako dôchodcovia, nezamestnaní, ale aj normálne zamestaní ľudia. Skrátka, za pár korún sa tam môže najesť hocikto. Neviem, prečo neposkytnú možnosť stravovania dieťaťu s celiakiou, keď školská jedáleň je platená z našich daní,“ pokračuje. Svoj problém kozultovala aj s pracovníčkami regionálneho úradu verejného zdravotníctva, ktoré jej povedali, že ony by kontrolovali len dodržiavanie hygienických zásad varenia a gramáže potravín. Rozprávala sa o tom aj s vedúcou školskej jedálne v Chrenovci, kde celiatikom bez problémov varia. Vysvetlila jej, že mäso sa len prihustí inou múkou. Zemiaky a ryžu varia také isté ako pre ostatných. Cestoviny prinesie matka dieťaťa a nikdy sa nestane, že porcia z týchto surovín by bola podávaná s nižšou gramážou. Práve naopak, vždy je toho viac. To isté platí o múčnych bezlepkových jedlách. Z úradov jej však prišlo vyrozumenie, že v našich školských jedálňach je možné len to, aby si celiatik nosil obed z domu v obedári a oni mu ho v kuchyni prihrejú. Komplikovanú situáciu riešila aj s mestským úradom. „Nakoniec mi povedali, že si mám nájsť súkromníka, ktorý by pre Adama varil. Ale prečo by som mala platiť stodvadsať korún za jeden obed, keď hocikto iný sa v školskej jedálni môže stravovať za polovicu?“ pýta sa. Keď zistila, že s tým „nepohne“, rozhodla sa pre medializáciu v televízii. „Tento problém nemám len ja, veď na Slovensku je veľa detí s celiakiou. Trpí ňou päť percent obyvateľov, niečo sa s tým musí robiť,“ konštatuje. Začali sa jej ozývať viaceré matky detí postihnutých touto chorobou. Chceli vedieť, do ktorej školy ich majú prihlásiť. Poradiť im však nevedela. „Nepáči sa mi, že takéto deti vyčnievajú z kolektívu. Aby v škole vydržali do tretej popoludní, musia tam ísť s obedárom v ruke,“ podotkne. Najviac sa jej dotklo, keď jej na mestskom úrade poradili, že štyri roky má nejako vydržať a potom už bude samostatný. „Je to zatváranie očí ako pri ľuďoch, ktorí sú na vozíku. Oni tiež nepotrebujú, aby sme ich ľutovali a hladkali po hlave. Nestoja o ľútosť, chcú dobré podmienky vytvorené pre ich život.“ Celú záležitosť medializovala, lebo si myslí, že takáto situácia nie je férová. „Adam je tiež človek a myslím si, že má rovnaké práva ako ostatné deti. Keď sa ony môžu stravovať v školskej jedálni a využiť jej dotáciu štátom, prečo na to nemá právo aj môj syn?“
Ministerstvo školstva tvrdí, že varenie pre celiatikov záleží na riaditeľovi a zriaďovateľovi školy, v konečnom dôsledku aj na vedúcej jedálne a kuchárkach. Nie je to určené zákonom, čiže ani povinné, ale môžu vyjsť v ústrety a dohodnúť sa. Všetko je na dobrej vôli ľudí. „Mrzí ma, že musím chodiť prosiť pre takú, podľa mňa úplne bežnú vec,“ uzatvára Adamova mama.
EVA ŠTENCLOVÁ