Ľubomír Barák – poslanec Mestského zastupiteľstva v Banskej Štiavnici
Vek: 42 rokov
Povolanie: súkromný podnikateľ
Stav: ženatý, dve deti
Záľuby: šport (hlavne futbal, volejbal, basketbal)
Poslancom je druhé volebné obdobie, pôsobí aj ako člen mestskej rady. Tvrdí, že druhýkrát išiel do volieb skôr z recesie, pretože poslanecká práca je nevďačná. Myslí si, že občania sa o verejné záležitosti veľmi nezaujímajú a činnosť samosprávy sleduje len malá skupina ľudí. „Práca poslanca je o tom, či je v sedemnásťčlennom kolektíve schopný presadiť svoje myšlienky. V porovnaní s predchádzajúcou zostavou mestského zastupiteľstva sa trochu omladil kolektív. Dúfam, že aj táto skutočnosť prispeje k lepšiemu naštartovaniu cestovného ruchu v Banskej Štiavnici. S obmenou by mali prísť nové nápady a vízie,“ hovorí na úvod. Vzápätí dodáva, že aj minulé vedenie sa snažilo vykonávať svoju prácu dobre. „Či je zmena pre toto historické mesto prospešná, ukáže čas,“ podotkne. Banská Štiavnica si podľa neho nevie pomôcť sama. Vždy bola odkázaná na nerastné bohatstvo, ktoré je vyčerpané, ale aj na školstvo. To však momentálne „krváca“ na celom Slovensku. V minulosti chodilo do štiavnických škôl triapoltisíc študentov, momentálne je to možno polovica. Toto všetko má vplyv na rozvoj a napredovanie mesta. „Do komunálnej politiky som vstupoval s cieľom zlepšiť podmienky v oblasti športu a cestovného ruchu. Po čase však zisťujem, že je to nad rámec síl. V prvom rade by nám mala byť ponúknutá podpora štátu. Existuje zákon o Banskej Štiavnici, ktorý sa nenapĺňa.“ Tvrdí, že keď sa v Žiari nad Hronom a Žarnovici podporuje priemysel, v Štiavnici by sa mal rozvíjať cestovný ruch s kultúrou. Malo by to byť jednoducho rozdelené. Vzhľadom na jej polohu tam nepríde žiadny investor. Štát by jej mal preto vytvoriť také podmienky, aby prežila z cestovného ruchu.
„Naším stálym problémom je udržanie si obyvateľstva. Sme vymierajúce mesto, pretože tu zanikli všetky významnejšie firmy, ktoré dávali ľuďom prácu. Voľakedy tu boli baníci, strojári, obuvníci. V pletiarskych firmách chýba obnova zamestnancov. Určitá generácia skončí a po nich nebude mať kto nastúpiť. Ale takýto problém má celé Slovensko. Vyštudovaná mládež nám pre nedostatok pracovných príležitostí odchádza. Keďže tu zostávajú len staršie ročníky, mesto starne,“ vysvetľuje. Aby sa trochu pozviechalo, štát investoval do banskoštiavnickej vysokej školy. „Navštevovalo ju približne päťsto študentov. Keď k tomu prirátame nejakých sto profesorov, zo Štiavnice po odsťahovaní fakulty odišlo okolo šesťsto perspektívnych ľudí, ktorí by boli jej prínosom.“ Myslí si, že pre záchranu mesta by bolo osožné, keby sa tam v rámci regió- nu vytvorilo centrum stredného školstva.
Jednou z jeho priorít je aj udržanie nemocnice s určitými službami, aby obyvatelia v prípade lekárskych vyšetrení nemuseli cestovať do iného mesta.
„Som členom športovej komisie a cestovného ruchu. Robím aj predsedu futbalového klubu, kde sa mi po troch rokoch podarilo nadviazať na prácu predchádzajúceho vedenia. Chcem dosiahnuť, aby štadión, ale aj iné športoviská, nezačali chradnúť. Ich údržba je slabá a možno tridsať rokov sa do nich nič neinvestovalo,“ spomenie témy, ktoré sú mu najbližšie.
Ak ho nejaký občan osloví s problémom, v rámci platných zákonov mesta a nariadení sa snaží pomôcť. V prípade, že si je vedomý nevyriešenia situácie v blízkom čase, nerád zbytočne sľubuje. „Nebudem predsa ľuďom hovoriť o vyasfaltovaní cesty, keď viem, že počas piatich rokov sa na to nenájdu peniaze.“ V akútnom stave je lokalita pod kalváriou. Cesta, ktorá k nej vedie, je v hroznom stave. Otázne je, či sa ju oplatí opraviť, keď samotná kalvária je zničená.
Na sídlisku Drieňová by mali vzniknúť nové obchody, športoviská a byty. Na druhej strane, pre občanov je problém tieto byty od mesta odkúpiť. Katastrofálne vyzerá časť Šobov, kde bývajú rómski obyvatelia. „Treba im pomôcť, takto to však nemôže ísť donekonečna. Viem, že vždy budú odkázaní na pomoc druhých, ale aj oni sa musia snažiť. Je neprirodzené, že budova, ktorá im bola odovzdaná, je po troch rokoch zdevastovaná. Možno zriadime centrum pre bezdomovcov, kde zavedieme internátny režim bývania. Jeho nájomníci jednoducho budú musieť poslúchať toho, kto im poskytne strechu nad hlavou.“
EVAŠTENCLOVÁ
