V druhej dekáde júna obvinili policajti zo Šiah 31-ročnú Beátu z prečinu opustenia dieťaťa. Stalo sa tak po tom, ako ju zadržali pri preberaní sociálnej dávky
na príslušnom úrade. Jedného májového rána sa po rozlúčke pred školou neprihlásila o dieťa celé dva dni a dve noci. Riaditeľka, ktorá s Beátkou celý čas trávila v priestoroch školy, nahlásila vo štvrtok 24. mája vec polícii a signál sa okamžite dostal aj sociálnym pracovníkom. Matku bez akéhokoľvek záujmu o dieťa stíhajú na slobode. Ak sa preukáže jej vina, podľa informácie zástupkyne hovorcu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre Renáty Čuhákovej hrozí nezodpovednej matke až dvojročné väzenie.
“Pani Beáta už viackrát naznačila, že jedného dňa dá dieťa do domova a odíde z obce. Pre neustále nezhody v rodine trpelo dievčatko dennodenne, často sa s matkou túlalo a prespávalo na neznámych miestach,” uviedla k udalosti Beatrix Kissimonyiová. Matku dievčatka, ktoré stihlo za jeden školský rok vymeškať až 147 hodín bez ospravedlnenia, vraj neraz žiadala, aby dieťa netrhala od školského kolektívu, pretože bolo bezproblémové a milé: “Bála som sa, že Beátku naozaj umiestni do domova a viac ju tu neuvidíme.” Matka Beáta riešila nakoniec svoju situáciu v nestabilnej rodine útekom od všetkých a všetkého. Malá školáčka sa z jedného dňa na druhý stala sirotou žijúcej matky a nikto nevedel, čo sa bude diať. Našťastie, nová rodina pre opustenú školáčku bola od nej vzdialená len pár metrov. Natešená riaditeľka si nevie vynachváliť obetavosť Beátkiných susedov, ktorí neváhali a dievčatko si priamo zo školy zobrali k sebe domov do náhradnej starostlivosti.
“Dušan a Mária Pajdlhauserovci majú dospelého syna Petra, sedemnásťročného syna Lukáša a deväťročného Michala, Beátkinho spolužiaka. Beátku dobre poznajú, preto sa jej ujali,” prezradila. Po dvoch nociach v škole, keď Beátke vyprala šaty, pomohla od vší a pripravila jej raňajky i večere, je spokojná, že dieťa má konečne rodinu a ozajstné zázemie. Do školy chodí Beátka s ešte väčšou radosťou a vynikajúco si rozumie aj s “bratom” Michalom. Ďalšie dieťa v rodine si pochvaľujú aj náhradní rodičia: „Je zlatá, nenáročná a veľmi vďačná, že má konečne rodinu. Nezaváhali sme ani
na chvíľu, pomáhať druhým je predsa samozrejmosť,” tvrdia zhodne manželia.
Zlý sen sa nakoniec pre Beátku skončil šťastne. Mesiac v inej rodine sa začína prejavovať, Beátka si zlepšila prospech a po častých absenciách v škole ju konečne vídať v slatinskej málotriedke každý deň. Hoci obyvatelia obce sa podľa slov dobrosrdečnej riaditeľky, ktorá dochádza do svojej práce denne sedemdesiat kilometrov, pozerajú na nie každodenný skutok rôzne, rozhodne dodáva: „Ak by sa nenašiel nik, kto by si Beátku do rodiny zobral, bola by som to urobila ja.” Bodaj by takto končil každý nešťastný príbeh opusteného rómskeho dieťaťa...
KATARÍNA
KOPCSÁNYIOVÁ
