Jano (61) s Vladimírom (36) si spomínanú lavičku obľúbili kvôli jej dobrej polohe. Nachádza sa na jednej z najfrekventovanejších ulíc v Žiari, kde im okoloidúci často prispejú nejakými drobnými. Tvrdia, že peniaze si nepýtajú, ľudia im ich dajú sami od seba. Vladimír bol voľakedy majiteľom rodinného domu v Turovej. „Predal som ho Cigánom za dvestopäťdesiattisíc. Oni ma však oklamali. Dali mi len malú zálohu, zvyšné peniaze som už nikdy nevidel,“ vyjasňuje okolnosti, za akých prišiel o strechu nad hlavou. O nejaký čas nato sa kvôli pouličnej bitke dostal do „basy“. Vtedy aspon nemusel riešiť, kde na noc skloní hlavu. Keď ho prepustili, chvíľu býval v penzióne, neskôr išiel za prácou do Bratislavy. Dlho tam však nevydržal, chýbali mu žiarski „kumpáni“. Netají, že život si pokazil alkoholom. „Zajtra sa idem prihlásiť na protialkoholické liečenie. Chcem s tým definitívne skončiť a vrátiť sa do normálneho života,“ plánuje. V Žiari mu býva mama so sestrou. Keďže so švagrom nemá dobré vzťahy, pomoc z ich strany očakávať nemôže.
Peniaze som „prehajdákal“
Jano je na ulici zhruba tri roky. Aj on predal dom, ktorý mu zostal po rodičoch. Kúpil si vtedy byt, ale ten tiež predal. „Peniaze som „prehajdákal“. Nechcem zachádzať do detailov, no za všetko môže alkohol,“ priznáva. Prvú noc na ulici si už ani nepamätá, bolo to dávno.
Z obavy pred policajtmi ani jeden nechce prezradiť, kde spávajú. Svorne tvrdia, že noci sú ťažké. Väčšinou sa nemajú čím prikryť, prinajlepšom nájdu nejakú starú deku. Už o štvrtej ráno sa budia na nepríjemný, do „kostí“ zachádzajúci chlad a prechádzajú v žiarske ulice, aby sa pohybom trochu zohriali. Jano doteraz vonku prežil tri zimy, odolal aj „treskúcim“ mrazom. Podľa neho sa to dá vydržať. „Prvý rok ma prichýlil kamarát a neskôr som prespával, kde sa dalo,“ podotkne.
Našou kúpeľňou je Lutilský potok
Ľudia na nich reagujú rôzne. Okrem poznámok na ich „adresu“ o bezdomovcoch sa Vladimírovi stalo, že ho vyhodili z obchodu s potravinami. Odôvodnili to tým, že „smrdí“. Celým ich majetkom je len oblečenie, ktoré majú na sebe. Nič viac, žiadne osobné veci. Jedia len vtedy, keď sa niekto zľutuje a ponúkne ich. Nevedia sa rozhodnúť, čo si v prípade finančného príspevku od ľudí kúpia radšej. Ale z tváre sa im dá vyčítať, že je to pravdepodobne alkohol. Po chvíľkovom rozmýšľaní prezradia, ako dodržiavajú hygienu. „Našou kúpeľňou je Lutilský potok,“ smejú sa odovzdane. Vzápätí Vladimír dodá, že keď má peniaze, ide sa osprchovať do penziónu.
Nechcem takto žiť
Jano poberá sociálne dávky tisícsedemsto korún. Keďže trvalý pobyt nikde nahlásený nemá, peniaze si chodí vyzdvihnúť na poštu. Vladimír nedostáva ani korunu. Zabudol sa hlásiť na úrade práce a z evidencie uchádzačov o zamestnanie ho vyradili. „Toto z nás urobili tí, čo sú vo vláde. Za komunistov som mal istý plat, dokázal som uživiť ženu s dcérou a netrápili ma žiadne existenčné problémy,“ spomína na zlaté časy. Dcéra s ním odmieta komunikovať, hanbí sa za neho a už ho nechce vidieť. „Musím sa dostať na inú cestu a napraviť, čo sa dá. Nechcem takto žiť,“ presviedča sám seba.
Jana podobné myšlienky ani nenapadnú. „Som slobodný, nemám prečo takto uvažovať. Ani kvôli sebe to nechcem zmeniť. Chce to pevnú vôľu a ja ju nemám,“ povie otvorene. Ako sám hovorí, svoju budúcnosť vidí jedine v nebi. „V pekle by som nechcel byť,“ uzatvára.
EVA ŠTENCLOVÁ
