Ivan Beňo, poslanec Mestského zastupiteľstva v Banskej Štiavnici
Vek: 55 rokov
Povolanie: strojný zámočník, v súčasnosti na invalidnom dôchodku
Stav: ženatý, 2 deti (tretie – dcéra, tragicky zahynula pri dopravnej nehode), 1 vnúča
Záľuby: šport, najmä futbal (je vedúcim družstva dorastencov a ešte donedávna bol aj rozhodcom)
V mestskom parlamente patrí medzi stálice. V súčasnosti v ňom pôsobí už štvrté volebné obdobie. Ako tvrdí, nebol to jeho sen.
„Nikdy by ma samého od seba nepadlo kandidovať za poslanca. Komunálnej politike som sa nevenoval. Ľudia v meste ma však poznali ako moderátora rôznych, no najmä športových podujatí. V roku 1994 ma oslovila bývalá SDĽ, či by som nechcel vstúpiť k nim a kandidovať za nich na poslanca,“ vracia sa k momentu, kedy nad touto možnosťou začal uvažovať. Do strany odmietol vstúpiť, kandidatúru, po ubezpečení, že bude „kopať“ za Drieňovú, nakoniec prijal. „Bol som skutočne prekvapený, keď ma ľudia zvolili. Zrejme pomohla aj skutočnosť, že spolu s rodinou sme sa na sídlisko prisťahovali medzi prvými. Poznal som všetky problémy, ktoré jeho obyvateľov sužovali,“ domnieva sa Ivan. Po skončení prvého volebného obdobia sa už ani nezamýšľal, či kandidovať alebo nie. „Zobral som to automaticky. Mal som už nejaké skúsenosti, v komunálnej politike som sa naučil orientovať,“ pokračuje. Situácia sa zopakovala aj po druhom volebnom období. „Vlani, keď sa končilo moje tretie volebné obdobie, som uvažoval, že skončím. Mal som pocit, že je toho už dosť, nech si poslancovstvo vyskúša aj niekto iný,“ hovorí o svojich zajačích úmysloch. Nakoniec však predsa len kandidoval a zo všetkých kandidátov v meste získal najväčší počet hlasov. „Bol som milo prekvapený, no na druhej strane som cítil obrovský záväzok, aby som svojich voličov nesklamal a pomohol im v problémoch, s ktorými sa na mňa obracajú.“
Dvanásť rokov v mestskom parlamente je dostatočne dlhý čas na to, aby si človek uvedomil, že bežných ľudí komunálna politika nejako extra nezaujíma. „Každé zasadnutie je verejné. Úspechom je, ak naň prídu dvaja - traja občania, ktorí tam vydržia od začiatku do konca,“ poukazuje na nezáujem občanov. „Väčšinou však prídu len vtedy, keď sa rieši problém, ktorý sa ich bezprostredne týka.“
Od prvého volebného obdobia pracuje Ivan v športovej komisii, piaty rok pôsobí aj v bytovej komisii, ktorú začiatkom tohto roka zlúčili spolu so zdravotnou. „Bytov je v Štiavnici málo, osudov ľudí veľa. Sú mnohí, ktorí potrebujú pomôcť, no nedá sa,“ otvára pálčivú tému. „V súčasnosti evidujeme okolo štyristo žiadostí na byty. V tomto roku, asi v novembri, budeme odovzdávať dvadsaťpäť bytov na Povrazníku. Už teraz máme hlavu v smútku z toho, ako byty čo najspravodlivejšie odovzdať.“ Ešte horšia situácia je s neplatičmi, s ktorými pre neexistujúce náhradné ubytovanie nemôžu pohnúť. „Snažíme sa presadiť, aby sa pre takýchto spoluobčanov vybudovali nejaké jednoduché bunky so spoločnými sociálnymi zariadeniami. Tým by sa nám uvoľnilo viacero bytov pre tých, ktorí inak nemajú možnosť získať bývanie.“ Aby sa vyhli prípadnému neplateniu, nájomné zmluvy s občanmi budú uzatvárať zásadne na dobu určitú. „Ešte nevieme, na aké dlhé obdobie. Zmluvy budeme predlžovať len tým, ktorí budú riadne platiť,“ zdôrazňuje. Po Povrazníku sa však už stihla rozniesť fáma, že tam chcú presťahovať Rómov zo Šobova. „Nie je to pravda, predsa nemôžeme dať nové byty ľuďom, ktorí sú neprispôsobiví a nemajú na nájomné,“ vyvracia ničím nepodloženú fámu.
Prioritou poslanca však zostáva rozvoj sídliska Drieňová. Aj keď sa snaží splniť vždy všetko, čo sľúbi, niekedy to proste nejde. Za svoju osobnú prehru považuje, že sa mu v minulom volebnom období nepodarilo zabezpečiť na sídlisku pobočku pošty. „Chceli sme pomôcť najmä starším spoluobčanom, aby nemuseli s každou prkotinou utekať na poštu v meste. Z Drieňovej by tam pešo nedošli a aj od každej autobusovej zastávky, či už pod kalváriou, na Križovatke alebo v meste je k pošte ďaleko,“ vysvetľuje Beňo. „Urobil sa prieskum, tri mesiace sa sledovalo, koľko ľudí z Drieňovej chodí na poštu do mesta. Povedali nám, že je to mizivé percento, preto sa im neoplatí otvárať novú pobočku. A to už sme mali prisľúbené aj priestory, ktoré by vyhovovali poštovým službám. Ale, nevzdávame sa a v tomto volebnom období pôjdeme za tým trošku tvrdšie,“ dodáva presvedčivo.
Sídlisko by však nevyhnutne potrebovalo ak nie nové, tak aspoň zrekonštruované komunikácie. „Tie, ako sa vybudovali, tak stoja dodnes. Doteraz sa obnovila len jedna ulica, ostatné sa už len plátajú,“ konštatuje. Vďaka úspore na zimnej údržbe, sa však začala črtať možnosť obnovy chodníka povyše nemocnice. Tiež ho trápi verejná zeleň, najmä priestor vedľa obchodu s potravinami. Rastie na ňom len burina. Pritom je to ideálne miesto na vybudovanie pekného parčíku, kde by si ľudia mohli v kľude posedieť.
Podnety od ľudí získava pri osobných stretnutiach. „V minulosti sme síce organizovali spoločné stretnutia poslancov s občanmi, ale neraz sa stalo, že nás prišlo viac ako obyvateľov. Preto sme s tým skončili. Nakoniec, ľudia nás poznajú a môžu sa na nás kedykoľvek obrátiť,“ tvrdí.
Momentálne za najdôležitejšie považuje, aby sa v Štiavnici udržala nemocnica. „Viem, že rozhodnutie nebude na poslancoch, ale budeme bojovať zo všetkých síl, aby tu ostala a poskytovala služby minimálne v takom rozsahu ako doteraz,“ dodáva na záver mysliac aj na ľudí, ktorí žijú v ťažko dostupných horských oblastiach.
ALENABARTÓKOVÁ