Mal len dvadsaťdva
Vojtech je vyučený murár. Aj v ten osudný deň pracoval na stavbe rodinného domu. Bol práve na krove, keď stratil rovnováhu. Zrútil sa z takmer sedemmetrovej výšky. „Po páde som zostal pri vedomí. Videl som, ako brat privolal pomoc a zároveň som si uvedomoval, že si necítim nohy,“ pamätá si presne na osudné sekundy. „Prišla sanitka. Najprv ma odviezli do nemocnice v Žiari. Tam nevedeli, čo so mnou, tak ma previezli do Bystrice, kde ma po pár dňoch operovali. Mal som zlomené stavce, ktoré porušili miechu...“ Hneď po operácii mu natvrdo oznámili, že sa už nikdy na vlastné nohy nepostaví. „Mám rád úprimnosť, ale nečakal som, že mi to takto priamo povedia,“ vracia sa k okamihu spred osemnástich rokov. „Bol to šok! Vtedy sa vo mne všetko zrútilo. Nevedel som si predstaviť, čo bude ďalej. Ako budem môcť žiť bez murárčiny. A čo môj život? Veď som nemal ani dvadsaťtri!“ Dlhé mesiace nevidel dôvod, prečo ďalej žiť...
Mnohí sú na tom ešte horšie
Zlom nastal vo chvíli, keď ho previezli do rehabilitačného centra v Kováčovej pri Zvolene. „Tam som spoznal ľudí, ktorí boli na tom ešte oveľa horšie ako ja. Na izbe som bol s človekom, ktorý bol ochrnutý od krku dole. Mohol len hlavou pohnúť...,“ spomína si na chvíle, kedy si uvedomil, že pre niekoho môže byť ešte užitočný. „Sestričky boli veľmi ochotné, ale mali neskutočne veľa práce. Veď toto centrum je jediné na Slovensku, kde sa venujú takto postihnutým ľuďom. A už len to, že som spolupacientovi mohol podať vodu, dalo môjmu životu nový zmysel. Uvedomil som si, že nie som na tom až tak zle, že mám dve zdravé ruky...“
Terapia prácou
Na svoj život sa začal pozerať inými očami. „V rehabilitačnom centre boli rôzne dielne, v ktorých sa postihnutí liečili prácou. Taký človek, ktorý nevie čo so sebou, potrebuje niečo, čoho by sa mohol chytiť. Mňa zaujala rezbárska dielňa,“ pokračuje Vojtech. „Otec bol stolár, mal rád prácu s drevom, zrejme sa z neho na mňa niečo nalepilo. Ako murár som na to nemal čas. Keď som však zistil, že v liečebnom zariadení je možnosť pracovať s drevom, využil som ju.“ Do hrejivého materiálu začal vyrezávať krajinky, neskôr pribudli sošky a nakoniec ho preslávili krásne betlehemy. „Mám priateľov poľovníkov, ktorým vyrezávam podložky pod trofeje,“ hovorí o ďalších rezbárskych motívoch, pričom nepohrdne ani sakrálnou tematikou. Najradšej vyrezáva z lipového dreva, ktorým ho zásobujú kamaráti i susedia.
Je na záchode,
zavolajte o tri hodiny
Keď sme sa snažili s Vojtechom telefonicky dohodnúť na stretnutí, ozval sa nám ženský hlas. „Je na záchode, zavolajte o tri hodiny,“ šokovala nás. Nevedeli sme, či si z nás robí žarty a takmer sme to vzdali. Ako sme neskôr pochopili, nešlo o žiadny vtip, ale krutú pravdu...
Našťastie, s Vojtechom sa dá otvorene hovoriť o všetkom. Netají, že ochrnutie ho pripravilo o možnosť telesnej lásky. Necíti, kedy má potrebu ísť na záchod. „Vlastne tak, ako neovládam nohy, tak isto neovládam ani telesné funkcie,“ hovorí o problémoch, ktoré sa nedajú zmeniť. Niekedy nedokáže odhadnúť situáciu a pritrafí sa mu „malá nehoda“. Preto preventívne vysedáva na toalete, aby nedošlo aj k niečomu väčšiemu. „Veľký pozor si musím dávať, akú vodu napúšťam do vane, aby som sa neobaril. Taktiež nesmiem dlho sedieť, lebo mi hrozia dekubity,“ ozrejmuje úskalia ochrnutých ľudí. Tienisté stránky úrazu ho už dnes nedokážu až tak rozhádzať. „Klamal by som, keby som povedal, že nemávam zlé chvíľky. Ale už som sa ich naučil prekonávať. Každý, nielen telesne postihnutý, musí mať pred sebou nejaký cieľ, aby neupadol do beznádeje. A ja ho mám,“ tvrdí presvedčivo.
Od ping-pongu k sambe
Pred časom začal Vojtech navštevovať Športový klub v Žarnovici, ktorý sa venuje aj ping-pongu. So stolnotenisovou raketou sa zaradil do ligy vozičkárov, s ktorou v rôznych súťažiach hájil farby Žarnovice. „Mali sme koncoročné stretnutie športových klubov, kde prišla aj trénerka tanca Anka Žarnovičanová so svojím tanečným klubom,“ vracia sa do obdobia spred vyše dvoch rokov. „Zábava bola v plnom prúde, tancovalo sa. Ja som sa aspoň na vozíčku „mrvil“ v rytme hudby. Anka zbadala, že je vo mne nejaký pohybový potenciál, tak ma skontaktovala s trénerom tanca telesne postihnutých Andrejom Mičunekom z bratislavského klubu Danube.“ Odvtedy sa datujú začiatky Vojtechovho tanečného umenia. V lete sa zúčastnil s klubom sústredenia v Tatrách, kde ho tréner zaradil medzi tanečníkov latinsko-amerických tancov.
Keď bol zdravý,
nevedel tancovať
Zaujímavé je, že pred úrazom Vojtech vôbec nevedel tancovať. Názvy tancov mu nič nehovorili a ani ho nezaujímali. „Až raz som v televízii videl tancujúcich vozičkárov. Veľmi ma to zaujalo a rozmýšľal som, ako by som sa aj ja mohol k tancu dostať. Vďaka Anke už tancujem dva roky,“ konštatuje. Do Bratislavy chodí dvakrát mesačne vo vlastnom, špeciálne upravenom aute. „Častejšie sa mi nedá, je to dosť finančne náročné,“ pripúšťa. Zato keď tam príde, trénuje celé hodiny. Doteraz sa zúčastnil na dvoch medzinárodných súťažiach tancujúcich vozičkárov v Holandsku a v Petrohrade, kde si vybojoval ôsmu a siedmu priečku. Momentálne sa pripravuje na majstrovstvá Európy, ktoré sa uskutočnia v Bratislave v septembri.
V telke to vyzeralo ľahko
„Skutočne som si myslel, že tancovať na vozíčku nebude nič ťažké, no sú to hodiny driny. Pri stolnom tenise sa dá síce zapotiť, ale hral som sám za seba. Pri tanci sme pár. Keď spravím chybu, pokazím zostavu aj mojej partnerke. Stačí sekundové „okno“ a všetka drina vyjde nazmar,“ hovorí o tanci vozičkárov. Najťažšie bolo zapamätať si zostavy tancov. Počas súťaže ich musí odtancovať päť - rumbu, sambu, cha-chu, jive a paso doble. „Jeden tanec trvá síce len niečo vyše minúty, ale každú polsekundu je iná figúra. Ak to nestihnete, už sa nechytíte,“ dodáva. Dodnes ho trénuje Andrej Mičunek, ktorý je povestný svojou zásadovosťou. „Je dosť tvrdý. Meškáte päť minút, a dovidenia... Ale má to niečo doseba. Keby bol iný, nedosiahol by také výrazné úspechy. Nás netreba ľutovať, ale viesť.“
Trénuje na požičanom vozíčku
Jeho snom je mať však vlastný, aby získané tanečné schopnosti mohol nielen častejšie rozvíjať, ale pomocou neho by chcel učiť tancovať aj postihnutých z nášho regiónu, predovšetkým deti z Hrabín. „Spolu s Ankou Žarnovičanovou by sme chceli v Žarnovici vytvoriť tanečný klub pre postihnutých spoluobčanov a tak ich priviesť na iné, veselšie myšlienky,“ má na mysli ľudí, ktorí sa po osobnom nešťastí uzatvárajú do vlastnej ulity.
Nový tanečný vozík s kompletnou výbavou však stojí takmer stodvadsaťtisíc korún. Z invalidného dôchodku by naň nenasporil do konca života. Preto skúša šťastie. Spolu s priateľkou vypracovali projekt, ktorý poslali do Konta Orange. „Neveril som, že by som uspel, veď podobné projekty tam poslalo veľa ľudí a dokonca aj z nášho regiónu.“
Jeho sen mu môžeme splniť
Na svoj projekt získal šesťdesiattisíc korún. Aj keď sa podpore veľmi potešil, na kúpu potrebného invalidného vozíka to nestačí. Ostávajú mu štyri mesiace na to, aby zohnal ďalších, minimálne päťdesiattisíc korún. „Ak sa mi to do novembra nepodarí, budem musieť príspevok vrátiť,“ konštatuje. S prípadnými sponzormi sa rád osobne stretne, aby ich mohol podrobne informovať o projekte. „Veľa ľudí je skeptických. Koľkí prispeli na nejakú dobrú vec, ale nikdy sa nedozvedeli, čo sa stalo s ich peniazmi. Ak sa rozhodnú prispieť na invalidný vozík, ktorý bude slúžiť najmä postihnutým deťom, určite sa o tom dozvedia z nášho regionálneho týždenníka MY, prostredníctvom ktorého sa rád každému poďakujem,“ zdôrazňuje Vojtech. Ak by ste mali záujem pomôcť mu, môžete mu poslať SMS na číslo 0905 115 324. Na Kopaniciach je slabý signál, preto by sa vám ozval sám.
Epilóg
Vonku sa riadne rozpršalo. Aj verný strážca, ktorý nás takmer nevpustil do domu, zaliezol do búdy. Vojtechovi kvapky vody neprekážajú. Zachytávajú sa na predčasne zošedivených vlasoch, kĺžu sa po mocných rukách. Vyprevádza nás až k autu. Pohľadom plným nádeje hľadí za nami, až kým sa nestratíme v zákrute. Pomôžme mu splniť jeho malé bailando.
Alena Bartóková
