„Zdravím, chlapci! Jožko, prines nám tri pivá! Tak, konečne si vychutnám to ticho.“
„Pišta, tu, v krčme, že je ticho? Veď je tu ako v úli, všetci sa prekrikujú jeden cez druhého…“
„Ale je to predsa len balzam na uši. Vy neviete, chlapci, čo musím doma počúvať. Tá moja, keď príde domov, huba sa jej nezastaví, už som z toho chorý. Pán Boh stvoril neuveriteľne dokonalý svet, ale jednej chyby sa predsa len dopustil: ženy mali ostať nemé. Nakoniec, neboli by samé. Keď to vydržia ryby…“
„Ale určite nereční toľko ako moja. Pani učiteľka je totiž navyknutá po každom len kričať a tak nečudo, že si i mňa mýli s nejakým školáčikom.“
„Bračekovia, ja, ako doktor… No, dobre, som len zubár, ale podotýkam, že dobrý psychológ… Teda, ja si myslím, že to so ženami neviete. Veď taká žena musí byť v správnych mužských rukách ako plastelína, poddajná, tvárna, musí mužovi zobkať z ruky.“
„Doktorko, tebe sa to dobre hovorí, keď žiadnu nemáš. Neviem, čo by si robil na našom mieste…“
„Ja som so ženami nikdy nemal problémy, všetky, čo som poznal ma žrali a dobre že ma nenosili na rukách.“
„Netrep, všetky sú rovnaké. Spočiatku sekajú dobrotu a keď im trochu povolíš uzdu, omotajú si ťa okolo prsta a si v tom, niet ti pomoci. Sú to beštie.“
„Opakujem, zle na to idete, chlapci, neviete to s nimi.“
„Nevystatuj sa, keby si bol s mojou len hodinu, zanevrel by si na celé ženské plemeno. Pán doktor si vypije jedno pivo a myslí si, že…“
„Dobre, tak sa stavme, Pišta, že sa pri mne bude správať ako pravá dáma. V nemom úžase bude na mňa pozerať ako na skutočného pána tvorstva a ani necekne, kým jej to nedovolím.“
„To určite, doktorko! Chcem to vidieť! Stávku aj tak prehráš, za moju starú totiž ručím. Ale, keď chceš, dobre, tak o čo?“
„O kilo.“
„Platí.“
o – o - o
„Pišta, neondej sa a navaľ kilo, prehral si.“
„To nebolo fér, doktorko.“
„Čo nebolo fér, čo nebolo fér? Všetky podmienky boli splnené. Bola ticho? Bola. Či nepozerala na mňa s otvorenými ústami plná bázne? Tak bolo. Vydržala pri mne sedieť celú hodinu na jednom mieste? Vydržala. Tak nerob fóry a vyplať ma.“
„Dobre, ale kto mohol vedieť, že ju pozveš k sebe do ambulancie, posadíš ju do kresla, na dolnú čeľusť jej zakvačíš odsávačku, vytrhneš jej dva a zaplombuješ štyri zuby?“
EMÍLIAMOLČÁNIOVÁ
