Článok pokračuje pod video reklamou
Ľuboš je však predsa odlišný. Svoj život si nepredstavuje po boku ženy. Páčia sa mu totiž muži. Na jeho želanie neuvádzame miesto bydliska ani ďalšie bližšie informácie.
Detstvo nepovažoval za nijako výnimočné. Občas sa hral s bábikami, ale ako každého správneho chalana ho zaujímali aj autíčka a pištole. „Prvé náznaky toho, že sa mi páčia muži, som zaznamenal asi v šestnástich. Vtedy som však ešte netušil čo a ako. Moje city som sa snažil potláčať a ignorovať.“ Svoj comming out, čiže moment, kedy si uvedomil, že je gay, prijímal postupne. Trvalo asi tri roky, kým dokázal nahlas vysloviť, že je homo-
sexuál. „Myslím si, že nikto nie je na 100 percent orientovaný na jednu alebo druhú stranu. Vždy niečo prevažuje, ale problém je priznať si to a hlavne rozhodnúť sa.“
Keď si Ľuboš naplno uvedomil, že je iný ako ostatní chalani z jeho okolia, upadol do depresie. „Nemal som prístup na internet a takmer žiadne informácie. Postupne som začal sám o sebe pochybovať. Mal som v tom období veľa problémov v škole i v práci. Uzavrel som sa do seba a žil som len zo zotrvačnosti. Spával som štyri až šesť hodín denne, plakával som a boli časy, keď som pomýšľal na samovraždu.“ Po istom čase sa mu priznal jeden kamarát, že aj on má podobný problém. Ten mu podal pomocnú ruku. Informoval ho o internetových stránkach, ktoré sa zaoberajú touto problematikou. Taktiež sa s ním veľa rozprával a diskutoval. O Ľubošovej orientácii vie ešte zopár jeho blízkych priateľov. „Rodičom som to nepovedal, sami sa ma opýtali, keď som prišiel domov z rande. Zaujímalo ich, či som bol s dievčaťom, neklamal som. Otec to zobral veľmi dobre, mama si v noci poplakala. Myslím si, že ešte potrebuje trochu času. Brat to nevie, ale chystám sa mu v najbližšom období zdôveriť.“
Ľuboš zatiaľ nemal žiadneho priateľa. Doteraz nenašiel nikoho, komu by sa páčil a kto by vyhovoval jemu. „Do gay podnikov nechodím. Sú tam väčšinou ľudia, ktorí hľadajú „vzťah“ na jednu noc. Ja však potrebujem stabilitu a chcem niekoho na dlhšiu dobu,“ tvrdí.
Homosexualita je fenomén, ktorý sa len veľmi ťažko prijíma. V súčasnosti je legálne prípustná v niektorých krajinách západného sveta. Legislatíva je však skôr otvorená otázke registrovaných partnerstiev. Problém adopcie detí je ešte stále veľmi citlivý a rozporuplný.
„Naše zákonodarstvo odzrkadľuje potreby a požiadavky obyvateľstva. Keďže sa väčšina spoluobčanov hlási ku katolíckemu vierovyznaniu, je pochopiteľné, že vláda má rovnaký postoj. Podľa mňa sú registrované partnerstvá veľmi dobrou myšlienkou. Je smutné, keď vášho partnera hospitalizujú a vám, ako cudzej osobe, nemôžu povedať nič o jeho zdravotnom stave a zakážu vám návštevu. Podobné je to aj so spoločne nadobudnutým majetkom,“ pokračuje. Ľuboš ďalej dodáva, že sexualita každého jedinca je vrodená. Preto nevidí problém v tom, že by sa osvojené dieťa párom toho istého pohlavia stalo automaticky homosexuálne orientovaným. „Môj osobný názor je, že ak si dieťa adoptuje niekto, kto ho za žiadnych iných okolností mať nemôže, bude si ho viac vážiť. Neublíži mu, bude mu vzorom vo všetkom, čo potrebuje.“
Ľubove plány do budúcnosti sú podobné ako mnohých iných ľudí. Chce dokončiť vysokú školu, nájsť si stabilné zamestnanie a naučiť sa okrem angličtiny ešte aspoň dva jazyky. Tak ako všetci z nás, aj on chce byť šťastný najmä v osobnom živote. Túži po harmonickom vzťahu plnom lásky a pochopenia.
Jeho posledné slová sú určené všetkým mladým ľuďom, ktorí majú takisto problém povedať okoliu o svojej orientácii. „Homosexualita je vec, ktorá sa ťažko chápe a ešte ťažšie prijíma. Človek sa musí pripraviť na to, že nie každý ho podporí. Napriek tomu im odkazujem, aby zostali takí, akí sú. To, že sa im páčia jedinci rovnakého pohlavia nie je hanba. Je to niečo, s čím sme sa narodili. Nemyslite si preto, že ste jediní na svete. Je nás mnoho, len sa tak veľmi neprezentujeme na verejnosti. Na mne vôbec nie je poznať, že som gay. Nad otázkou, kedy budem mať frajerku, sa vždy len milo usmejem, a potom sa opýtam, či to má byť ponuka.“
KATARÍNA PRUŽINOVÁ
Homosexualita nie je choroba
Homosexualita sa v spoločnosti objavila už v predhistorickom období. Dokonca starí Rimania a Gréci ju považovali za úplne normálnu formu spolunažívania. Až v dobe Konštantína sa sexuálne rovnako orientovaní muži a ženy začali trestať smrťou. Tento trest zrušil v roku 1787 Jozef II., no napriek tomu je táto téma dodnes tabui- zovaná.
Homosexualita nie je choroba. V roku 1973 ju Americká psychiatrická asociácia vyradila zo zoznamu psychických chorôb. O dvadsať rokov neskôr ju zo zoznamu svetových chorôb vyškrtla aj Svetová zdravotnícka organizácia.
(Int)
