Peter pochádza z rodiny, o ktorej by sa dalo povedať, že je harmonická. Ako všade, aj u nich dochádzalo k menším nedorozumeniam, no nevymykalo sa to z normálu. Od iných chalanov sa ničím neodlišoval, ale dostal sa do partie, kde boli tvrdšie drogy bežnou záležitosťou. Nakoniec neodolal ani on. Začal s mari-
huanou, neskôr ochutnal heroín. Keď si z neho šnupol prvýkrát, mal zvláštne pocity. „Akoby som sa povzniesol do neba, ovládla ma veľmi dobrá nálada. Ku všetkým ľuďom som cítil lásku, každého som chcel objať... Vtedy som si povedal, že niekedy to ešte musím skúsiť,“ hovorí Peter o svojom prvom kontakte s heroínom.
Mesačne minul
na drogy tisíce
Keď mal dvadsať rokov, išiel pracovať na stavbu do Prahy. „Bol som tam s dvomi kamarátmi a ako to už býva zvykom, užívali sme si alkohol a diskotéky... Kamarát vtedy experimentoval s tvrdými drogami, jedného dňa ponúkol aj mňa,“ pokračuje. Keď mu navrhol, aby si spolu išli kúpiť niečo tvrdšie, súhlasil. „Chcel som s kamošmi držať krok. Myslel som si, že keď odmietnem, budem za nimi zaostávať. A tak som začal s pervitínom. Človeku vlieva veľa energie, stále by chcel rozprávať a „behať“, denne je schopný
prejsť kilometre. Najskôr som ho šnupal, potom som si ho začal pichať do žily. Jedna skladačka stála tristo korún. Dalo sa to tam bežne zohnať. Po vpichnutí pervitínu mi bolo fajn, ale pri „dojazdoch“, keď prestával mať účinok, som zažíval muky,“ vysvetľuje. O slovo sa začala hlásiť závislosť a život v Prahe pre neho začínal byť nákladný. Mesačne minul na drogy tisíce. Keď mu už financie nevychádzali na stravu a ubytovanie, vrátil sa domov.
Každý deň
potreboval dávku
V Žiari pokračoval s heroínom. „Ten je o to horší, že keď sa s ním začína, človek zvracia a je mu zle. Napriek tomu som to nenechal,“ podotkne. O jeho problémoch sa rodičia dozvedeli, keď boli spoločne na návšteve. Vo vrecku svojej bundy mal injekčnú striekačku, ktorá z nej pri ukladaní na vešiak vypadla. „Boli z toho zhrození, nakričali na mňa a všeličo sa vypytovali. Moja závislosť sa však stále stupňovala. Každý deň som potreboval dávku a keďže som na to nemal prostriedky, začal som z domu odnášať veci do záložne. Bral som všetko, čo sa dalo speňažiť,“ netají Peter.
Niekedy v tom čase sa na zábave zoznámil aj so svojou teraz už bývalou manželkou. Hneď na začiatku sa jej zdôveril, že berie drogy. Tej správy sa nezľakla a chcela mu pomôcť. Snažila sa o to aj tak, že ho občas zobrala do kostola. Svojej neresti sa ale stále nedokázal vzdať. Hľadal cestu, ako by sa zo závislosti mohol dostať, no na liečenie ísť nechcel. „Raz som stretol kamaráta, ktorý sa obrátil na kresťanstvo. Hovoril mi o Bohu a Kristovi. Veľmi som sa čudoval, lebo predtým chodil po krčmách a pil. Týždne sa míňali a ja som na naše stretnutie pomaly zabudol. Jedného dňa som si zapol televízor. Práve vysielali svedectvo chlapíka, ktorý tiež drogoval. Obrátil sa a uveril v Boha,“ približuje osudové okamihy svojho života.
Z očí mu tiekli
slzy radosti
Zlom nastal, keď ho zúfalí rodičia vyhodili z domu. V ten deň zobral žehličku a odniesol ju do záložne. Už mu viac jeho správanie nechceli tolerovať. Zostal sám na ulici a priateľka mu vtedy navrhla, aby s ňou išiel k jej rodičom. „Bol som na dne. Keď sme k nim prišli, jej otec, ktorý si rád vypil alkohol, začal vystrájať. Bol agresívny a vykrikoval, ako som si k nim mohol dovoliť prísť. Takmer sa to vystupňovalo do bitky, ku ktorej nakoniec našťastie nedošlo. Ukľudnil sa a nastalo ticho. Keď som neskôr ležal v posteli, začali sa mi mihať očné viečka a čudoval som sa, čo sa so mnou deje. Akoby na mňa išla nejaká nervozita. Zrazu som si spomenul na tie svedectvá, že Ježiš uzdravuje a oslobodzuje narkomanov. V tej chvíli mnou od hlavy až po päty prešlo teplo. Z očí mi tiekli slzy radosti. Akoby sa ma niekto dotkol. Teraz, s odstupom času hovorím, že sa ma dotkol Boh. Bol to neopísateľný pocit šťastia,“ vracia sa v spomienkach k zvláštnemu zážitku. Tvrdí, že vtedy nebol pod vplyvom drogy a s halucináciami to nemá nič spoločné. Vysvetľuje si to tak, že Boh mu chcel ukázať a dať pocítiť niečo, čo je lepšie ako drogy. Celé to trvalo asi tri hodiny a on si vtedy uvedomil, že Ježiš je naozaj prítomný. Chcel to povedať svojej priateľke, nedokázal však nič vysloviť. Len si užíval ten sladký pocit. „Na druhý deň som nemal najmenšiu chuť na pervitín, či heroín. Bol som oslobodený,“ podotkne. Od toho dňa si nezobral žiadnu drogu. Uveril, že to, čo hlása kresťanstvo, je reálne a dodnes mu zostal verný. „Urovnal“ aj svoje vzťahy s rodičmi a oženil sa so svojou priateľkou. Dnes ich spája spoločná dcéra.
Zbadal nádhernú bytosť
Po čase sa u neho začala prejavovať depresia. Nevie si vysvetliť, čo sa vlastne stalo. Voči všetkému bol apatický, prestalo mu chutiť jedlo, nemal záujem komunikovať. Napriek tomu po droge nesiahol. Vtedy opäť zasiahla prozreteľnosť. „Bol som v izbe, keď som zbadal nádhernú bytosť - Pannu Máriu. Videl som jej do tváre, bola krásna. Mala modrý závoj a plášť. Takú sýtomodrú farbu som ešte nevidel. V duši som počul opakované slová „Neboj sa“. Trvalo to asi desať sekúnd. Bola tam aj moja manželka. Cítila akýsi nepokoj, preto rýchlo zobrala do náručia naše dieťa. Nikoho však nevidela,“ opisuje ďalší nadprirodzený zážitok, s ktorým sa kňazovi zdôveril až po niekoľkých rokoch. Skôr nemal odvahu a okrem toho, v jednej kázni počul, že o osobných zjaveniach človek hovoriť môže, aj nemusí. S depresiou si nakoniec poradil, no manželka sa s ním rozviedla. Podľa neho, neinklinovala veľmi ku kresťanstvu. Aj naďalej sú však medzi nimi dobré vzťahy a Peter nemá problém stretávať sa s dcérou. „Ak to bude Božia vôľa, opäť budeme spolu. Z kresťanského pohľadu je stále mojou manželkou, nedovolil by som si iný sobáš,“ uzatvára.
EVA ŠTENCLOVÁ
