Láska za peniaze
Každé dievča má svoje teritórium, všetky rešpektujú tento nepísaný zákon. Opatrne sme sa priblížili k jednej z nich. Veď z diaľky ju možno pozoruje nejaký jej “strážca”. Našťastie, nikto sa spoza rohu nevynoril. Tridsiatnička
Ambra stojí na svojom mieste už štyri roky. Je upravená, cítiť z nej parfém a má príjemné vystupovanie. „Robím to jednoznačne pre peniaze, nič iné v tom nie je. Mám dcéru, musím sa o ňu postarať. Keď som tu, je s ňou moja mama. Tá vie, ako si zarábam, najskôr sa aj hnevala, ale čo s tým urobí? Denne zarobím šesť, sedemtísíc,” prehovorila po krátkom zaváhaní. Na svojom mieste stojí od šiestej večer, končí pred polnocou, bez ohľadu na počasie. Každý deň zvládne okolo šesť klientov. Jej zákazníkmi sú väčšinou štyridsiatnici, pristavia sa však aj mladší. Stretla sa už s kadečím, zlé skúsenosti nie sú ničím výnimočným, rozoberať ich ale nechce. „Je to riziko povolania a pasáka nemám. Žiadna zo žien, ktoré tu stoja, ho nemá. Konkurencia? Nepociťujem ju, všetky sa medzi sebou poznáme. Bez ochrany by som s nikým nešla a každý týždeň absolvujem lekársku prehliadku. Neviem, dokedy to ešte budem robiť, ani o tom nerozmýšľam,” uzavrela svoje rozprávanie.
Roztúžený cyklista
Pokračujeme ďalej. Našu pozornosť upúta odfarbená blondína v červených šatách, s výrazne narúžovanými perami. Pomaly sa k nej blížime. Keď nás zbadá, rukou ukáže vulgárne gesto. Vyzerá podráždene, odmieta akúkoľvek komunikáciu. Zarazí nás jej očividná gravidita, zdá sa, že o pár mesiacov sa stane matkou. Vzďaľuje sa v odľahlej uličke, kam pravdepodobne vodí aj svojich klientov. O kúsok ďalej sa pri jednej z prostitútok zastaví cyklista. Po párminútovom rozhovore mladík odíde. Ona za ním vykročí až po pár sekundách, akoby k sebe nepatrili. Obidvaja však zabočia rovnakým smerom a miznú niekde za benzínovou pumpou. Je jasné, že sa dohodli.
Dohnala ma k tomu bieda
Keď zbadáme dve ďalšie, neváhame a nasmerujeme si to aj k nim. Zhovorčivé tridsiatničky nemajú problém podeliť sa o pocity. „Beriem to ako prácu, bieda ma k tomu dohnala. Skúšala som sa normálne zamestnať, ale neúspešne. A za byt aj elektrinu platiť musím. Okrem toho mám tri deti, starám sa o ne sama,” hovorí bez okolkov Karla, ktorá svoje telo predáva približne dva roky. Jej kolegyňa Nina je už “veteránka”, prvýkrát sa k ceste postavila pred desiatimi rokmi. Samozrejme, cítila vtedy strach. „Nikdy neviem, ku komu si sadám do auta a čo ma čaká. Mohol by to byť nejaký úchylák, alebo vrah. Je to riziko, ale keď človeku chýbajú peniaze a nemá čím nakŕmiť svoje deti, urobí všetko,” vysvetľuje. Má ich tri, najmenšie je dvojmesačné. Jeho otcom je cudzinec, ktorý ani netuší, že niekde na Slovensku má potomka. Ochranu používa, no nič nie je stopercentné. Jednoducho zlyhala. Obidve už majú za sebou interupcie. Ninine najmladšie dieťa zachránil pred podobným osudom len nedostatok financií.
K hlave jej priložil pištoľ
Denne majú dvoch, troch zákazníkov. „Veď je tu trinásť dievčat. Sme rady, že spravíme aspoň jedno auto a ideme domov,” podotkne Nina. Medzi záujemcami o ich služby sa podľa nich vyskytli aj poslanci parlamentu. Presvedčivo rozprávajú, že im ukázali zelený preukaz. Konkrétne mená, pochopiteľne, neprezradia. Raz ich už kontrolovali policajti, ale nič s nimi neurobili. „Ukázala som im svoje doklady a ďalej som tu stála. Nemajú právo zobrať nás. Je to moje telo a môžem si s ním robiť, čo chcem,” pokračuje. Vzápätí dodá, že zažila aj rôzne nebezpečné situácie. „Keď som si zarábala v Bratislave, jeden chlap vytiahol pištoľ a priložil mi ju k hlave. Našťastie, podarilo sa mi utiecť. V Žiari ma zase traja odviezli na smetisko a surovo zbili,” hovorí vyrovnane s odstupom času. S ostatnými kolegyňami sa veľmi nerozprávajú. Len sa pozdravia, prehodia pár slov a idú ďalej.
Na záver sa nám zdôveria, že svoje remeslo chcú robiť čo najdlhšie. „Najlepšie do päťdesiatky. Kým budeme žiadané, neskončíme s tým.” Svorne však dodávajú, že vlastným dcéram by podobný spôsob života netolerovali.
EVA ŠTENCLOVÁ
