Neznášam špinu. Sem-tam prášok na nábytku, to ešte ujde, ale nečistota na zemi, konkrétne na kobercoch, to je moja smrť. Každé čudo, čo len trochu pripomína cudzorodú látku, som ochotná zbierať prstami do omrzenia. Keď si predstavím tých miniatúrnych živočíchov, ktorí si prenajali náš koberec na bývanie, strasie ma. Videla som roztoče pod mikroskopom na hodine biológie iba raz, a to mi stačilo. Najhoršie je, že im vôbec nevadí, že po nich šliapeme a len tak ich hocičo nezastraší. Kde sú voľakedajšie zlaté linoleá a gumy, kde nečistota nemala šancu. Horúcim saponátom sa ich život skončil v priebehu sekundy, pretože tu nemali žiadnu možnosť úkrytu. A tak či sa im to páči, alebo nie, najmenej dvakrát do roka im vyhlásim totálnu mobilizáciu v podobe tepovania. Tepovací stroj na mňa nemá, všetko, čo predtým žilo pokojným životom v húštinách chlpatej podlahy, je v tej chvíli odsúdené na smrť utopením v penovom kúpeli.
Práve som skončila štvorhodinovú drinu a pozerala som sa na čistoskvúci plyšák pod mojimi nohami a rozmýšľala som, čo ďalej. Pre dnešok dosť, povedala som si a vliezla som si aj ja do penového kúpeľa, na rozdiel od roztočov, do vane. Po polhodine som vyliezla v župane a s turbanom na hlave, aby som sa prevalila na gauči.
„Aha, tak predsa je niekto doma,“ oslovilo ma rozrehotané zarastené indivíduum s náušnicou v uchu stojace uprostred našej obývačky.
Preboha, ja som sa nezamkla, a tak si sem môže vojsť, komu sa len zachce. Chytali ma mdloby, sama v dome s cudzím chlapom… Srdce mi bilo ako na kostolnej veži, tlak vystúpil na dvesto a ja som cítila, ako strácam silu v kolenách a klesám dolu. Z diaľky som ešte počula mužský rehot. A vtedy som si všimla zablatené stopy na čerstvo vykúpanej podlahovine. V momente som ožila. Paradoxné bolo, že v okamihu zanikol problém cudzej bytosti v našom dome a na povrch vystúpil problém oveľa dôležitejší: špinavé stopy na koberci. V pokľaku som zbierala kúsky blata a postupovala ku škeriacemu sa mladíkovi.
„Ako ste sem mohli vojsť v takých zablatených topánkach?“ spýtala som sa vecne a uvedomila som si, že som došla až tesne k nemu. Vôbec mi nepripadalo čudné, že ten chlap sem prišiel lúpiť, zabíjať, či znásilňovať… Dôležitejší bol pre mňa koberec.
A takéto nelogické správanie ma zachránilo. Chlap zneistel a spýtal sa:
„To ste vy, tá poručíčka z mestskej polície?“ spýtal sa už vážnejšie. Jednoducho nemohol pochopiť, že žena v takejto situácii nehysterčí, nevrieska a nevolá o pomoc, skrátka, že si zachováva pri prepade profesionálne chladnú hlavu.
„Veru tak, toho blata som nazbierala už plnú hrsť, pozrite, veď to je nehorázne.“ Otrčila som k nemu ruku s hrudkami zeminy a pozrela som sa mu prísne do očí.
Potom sa stalo niečo nepochopiteľné. Chlap zrazu obišiel konferenčný stolík, vykľučkoval medzi kreslami a ozlomkrky sa pustil von. A ja som iba nemo hľadela na otvorené dvere…
EMÍLIAMOLČÁNIOVÁ