Spolu s manželkou a dcérou žije v bývalom lesníckom dome neďaleko závodu. „Zvieratá ma zaujímali už od detstva. Vyštudoval som Strednú lesnícku školu v Banskej Štiavnici. Prvýkrát som so sokolmi prišiel do kontaktu, keď som mal jedenásť rokov. No až počas štúdia na strednej škole som sa im začal bližšie venovať,“ spomína Dušan. Aby mohol začať chovať dravé vtáky, potreboval absolvovať sokoliarsky kurz. Pred zložením skúšok musel rok pôsobiť ako kandidát na sokoliara, čiže bol na praxi u staršieho kolegu. „Sokoliarsky preukaz je len jednou z mnohých vecí, ktoré som potreboval. Na uskutočnenie môjho sna som musel mať ešte platný poľovnícky lístok a povolenie od Zväzu na ochranu zákonom chránených zvierat,“ rozpráva Dušan.
Starostlivosť o dravé vtáky nie je vôbec jednoduchá. Potravou pre ne je mäso. Žerú hlavne malé kuriatka, ktoré buď dochová sám alebo ich kúpi. V súčasnosti sa stará o dvoch sokolov, jedného samca a samičku. „Dravé vtáky sú v terajšej dobe veľmi drahé. Dnes už nikto nemôže chovať sokolov, ktoré sa voľne pohybujú v prírode. Sú totiž zákonom chránené. Chovatelia majú doma len hybridy. Ja vlastním kríženca sokola sťahovavého a poľovníckeho,“ dodáva s hrdosťou v hlase. Vzácneho dravca získal zadarmo od priateľa z Rakúska. Spoznal ho na jednej z mnohých sokoliarskych akcií. Odvtedy chodí Dušan každoročne do Rakúska pomáhať kamarátovi cvičiť jeho miláčikov. Vycvičené sokoly potom putujú až do Saudskej Arábie.
„Verejných vystúpení som absolvoval len niekoľko. Vždy som ich robil v rámci tréningu, pre priateľov a známych. Do budúcnosti nemám ambíciu vystupovať. Ľudia, ktorí sa zaoberajú takouto činnosťou, obvykle vlastnia dvadsať až tridsať vtákov. Ja by som si však chcel založiť farmu a dravcov predávať,“ hovorí s nádejou v hlase.
Sokoliarska sezóna trvá od októbra do marca. Počas jari a leta dravce zhadzujú perie. Až príchodom jesene sa opäť začínajú tréningy. Výcvik sokola si vyžaduje množstvo času. Aby však bol sokoliar úspešný, musí mať aj potrebné príslušenstvo. „Výstroj obsahuje rukavicu, čiapočku, pútka a mnoho iných vecí. Súčasťou príslušenstva je i špeciálna vysielačka, vďaka ktorej monitorujem každý pohyb dravca. Počas sezóny trénujeme každý deň dve až tri hodiny. Pred výcvikom musím vtákov odvážiť. Ak budú mať vyššiu hmotnosť, ako je povolené, nebudú v dostatočnej kondícii. Ďalšou nevyhnutnosťou pre tréning je priestor. Musím mať povolenie od majiteľa pozemku, až potom môže začať výcvik,“ rozpráva Dušan.
Výchova a predaj dravých vtákov si vyžaduje nielen veľa času, ale aj značnú finančnú injekciu. Sokoliar môže predať vtáka až po troch rokoch. Dôležitú úlohu v tomto prípade zohráva jeho plodnosť a testy DNA. Až po nadobudnutí tzv.
CITES-tu, čiže dokladu o pôvode, môže Dušan začať obchodovať.
„Každoročne sa stretávam spolu s kolegami na rôznych podu- jatiach. Vtedy organizujeme aj poľovačky, ktoré tiež patria k mojim záľubám. No lesníci považujú sokoliarov skôr za pytliakov než poľovníkov. Myslia si totiž, že našim hlavným cieľom je zaobstarať potravu pre vtákov. To však nie je pravda. Bohužiaľ, naša legislatíva je nevyspytateľná a v oblasti nášho regiónu smú poľovať len tí, čo si za to zaplatia,“ dodáva skepticky.
KATARÍNA PRUŽINOVÁ
