Viktor Michalec pasie ovce v podstate celý život, od svojich pätnástich rokov. Prešiel už mnohými salašmi v rôznych kútoch Slovenska. Momentálne je piaty rok bačom a zároveň aj valachom na farme v Sklených Tepliciach. Za svojou prácou prišiel s manželkou a štyrmi deťmi až z Púchova. Majiteľom sa nedarilo nájsť žiadneho baču a on sa ozval na inzerát.
Chodí tam medveď
Vo svojom košiari má stosedemdesiat ovečiek, ktoré musí každý deň napásť a podojiť. „Práca baču nie je zaplatená tak, ako by si zaslúžila. Robím dvadsaťštyri hodín denne, je to náročné. Vlani sme vyrábali žinčicu aj syr, teraz prichovávame jahniatka kvôli obnoveniu stáda,“ hovorí. Dvakrát do roka ovce strihajú. Dopredu si objednajú strihačov, ktorým platia dvadsať korún za jeden kus. Kilo vlny stojí štrnásť, možno sedemnásť korún, nie je to veľmi výnosné. „Môžeme ďakovať Bohu, že na Slovensku ešte máme ovce,“ podotkne. Jeho práca nie je len náročná, ale aj nebezpečná. „Už dlhšie sem chodí medveď. Videli sme ho viackrát, vždy sa priblíži až k ohrade košiara,“ pokračuje a zároveň ukazuje na neďaleké kopce, kde sa šelma objavuje. Nechce si predstaviť, že by ho také dvestokilové zviera napadlo a nevie, ako by sa bránil. Veď nemá ani pušku. „Ale ako sa hovorí, radšej mať v košiari jedného medveďa, ako desať vlkov. Tí by ovce roztrhali a povytrhávali im hrtany. Našťastie, zatiaľ sa tu neobjavili, aj keď v okolí Kremnice sa vyskytujú. A keďže stále pendlujú, možno sa raz ukážu,“ vážne vysvetľuje.
Jahňatá pre Talianov
V zime je život na salaši ťažký. „Napadne meter a pol snehu, ktorý treba odhadzovať. Stádo je stále v maštali a kŕmim ho usušeným senom. Nevyrábame vtedy žiadne výrobky, len čakáme na koniec zimy,“ hovorí. V najväčšom množstve od nich kupuje produkty taliansky odberateľ. Najmä pred Veľkou nocou dbajú na to, aby pre neho mali dostatok jahniat. „Talian sem príde, vyberie tie najkrajšie kusy a ešte živé si ich autom odvezie,“ konštatuje. Slováci vraj veľký záujem o jahňacinu neprejavujú. „Veď kto by dal štyristo korún za kilo mäsa?“
EVA ŠTENCLOVÁ