Štefan Paľúch pochádza z malej dedinky Látky, ktorá sa nachádza neďaleko Detvy. Keď pred trinástimi rokmi spromoval na lekárskej fakulte, s pracovnými miestami bol problém. „Hľadal som nemocnicu, ktorá ma prijme a voľné miesto sa našlo práve v Žiari. Som tu veľmi spokojný, na tunajších ľudí a mesto som si zvykol. Po atestácii som mal možnosť odísť aj inam, ale nechcel som meniť prostredie,“ vysvetľuje na úvod, ako sa dostal do Žiaru.
Nevyhovujúci
kádrový posudok
Rodičia mu hovorili, že doktorom chcel byť už vo svojich štyroch rokoch. Vzhľadom na to, že v rodine dovtedy nebol žiadny lekár, prekvapilo ich to. „Ťažko povedať, čo ma ovplyvnilo, ale asi to bolo riadenie zhora. Po základnej škole som študoval na gymnáziu s tým, že keď zmaturujem, dám sa na medicínu. Počas gymnaziálnych štúdií som začal trošku váhať. Objavila sa u mňa ešte jedna túžba a ňou bola práve teológia. Uvažoval som teda medzi týmito dvomi smermi, no nakoniec zvíťazila medicína. Možno aj preto, že vtedy som mal ešte životný cieľ založiť si rodinu,“ hovorí. Na fakultu medicíny ho hneď neprijali. Keďže bol veriaci a chodil do kostola, objavilo sa to vo všetkých jeho materiáloch a tým pádom mal zlý kádrový posudok. Potom pracoval ako ošetrovateľ v banskobystrickej nemocnici na chirurgii. „Bola to veľmi dobrá príprava na vysokú školu, doporučoval by som ju všetkým budúcim lekárom. Vtedy som sa len utvrdil v tom, že naozaj chcem túto prácu robiť,“ pokračuje. Po roku sa konečne dostal na vysnívanú medicínu. Na vysokej škole zažil aj svoje lásky a viedol tam pestrý spoločenský život. „Vždy hovorím, že človek si to raz musí odskákať,“ podotkne.
Tajomné volanie
Po štúdiách začal pracovať, no vzrástla v ňom túžba po duchovnom povolaní. Možno zavážilo aj to, že prichádzal do kontaktu s ťažko chorými a umierajúcimi ľuďmi. Nechcel pomáhať len po tej telesnej stránke. Okrem toho chcel liečiť aj dušu. „Povolanie k duchovnému stavu je zvláštna vec. V prípade niečoho nadpozemského nám to nikto nevysvetlí. Bolo to tajomné volanie, ktoré sa zintenzívňovalo. Preto som sa nakoniec rozhodol aj pre teo- lógiu. Študoval som ju diaľkovo päť rokov a bol som vysvätený za diakona,“ opisuje cestu k svojmu druhému povolaniu.
Mohol si založiť rodinu
Kňazské stupne sú tri - diakon, kňaz a biskup. Práve diakon je najbližší spolupracovník kňaza a biskupa. Vo svojej službe môže robiť všetko okrem samostatného slávenia svätej omše, vysluhovania sviatosti zmierenia a sviatosti pomazania chorých. Čiže, krstí, sobáši, pochováva, hlása evanjelium, rozdáva eucharistiu, káže a vedie poučenia. „Môže si založiť aj rodinu, ale musí to urobiť do vysviacky. Ak sa tak nestane, skladá sľub celibátu. Ja sa už oženiť nemôžem,“ vysvetľuje. Niekedy mu je ľúto, že sa musel vzdať založenia si vlastnej rodiny. Veď aj on je človek z mäsa a kostí. „Keďže mám veľa povinností, uvedomujem si, že rodinný život by sa dal len veľmi ťažko zladiť s mojím povolaním. Buď by trpela duchovná služba, práca v nemocnici alebo rodina. Bolo by toho veľa a hoci sa tá myšlienka občas objaví, som spokojný. Je to moje slobodné rozhodnutie.“
Musel by nechať medicínu
Trochu ho mrzí, že nemôže spovedať. Nahrádza si to individuálnymi rozhovormi, ktoré nazýva „spovede bez rozhrešenia“. Je veľa ľudí, ktorí sa potrebujú vyrozprávať. Kňaz pri spovedi nemá tak veľa času, aby sa im venoval a vypočul si ich osobné problémy. On preto s nimi rozoberá otázky napríklad ohľadom prekonaného potratu u ženy, manželskej nevery, či zdravotných problémov. „Nevylučujem, že moja situácia sa raz zmení. Mohol som sa stať aj kňazom, no musel by som nechať medicínu a to som nechcel. Je to moje hlavné povolanie, preto otec biskup rozhodol, že takto to bude najlepšie. Všetko je však v rukách Božích, ťažko povedať, ako sa to ešte môže vyvinúť,“ povie tajomne. Ak by sa v prospech duchovnej práce, ktorú si nesmierne váži, vzdal medicíny, mal by pocit, že sa zrieka niečoho, čo má veľmi rád. Dôležitou súčasťou jeho života je tiež služba chorému človeku. Kým sa nestal diakonom, bola jeho hlavným zmyslom života. „Medicína ma vlastne aj živí, za duchovnú službu nedostávam žiadny plat.“
Celibát je osobná obeta
V súčasnosti sa veľa hovorí o celibáte, mnohí proti nemu bojujú. „Myslím si, že ho môže pochopiť len ten, kto v ňom žije. Je to naša osobná obeta, ktorú prijímame pre vyššie ciele a chceme byť ešte užšie spojení s Bohom. S názorom, že cirkev nás do toho donútila, nesúhlasím. Mal som predsa päť rokov na rozmyslenie,“ spomenie často rozoberanú tému. On sám je za celibát, no podľa neho by stálo za zváženie, či by nemal byť dobrovoľný. Myslí si, že má veľký význam aj pre osobný život človeka, ktorý nie je zaťažený starostlivosťou o rodinu, manželku a deti.
Hovorí sa aj o veľkom počte kňazov, ktorí z cirkevnej služby odchádzajú. „Samozrejme, nájdu sa takí. Je to ich slobodné rozhodnutie a možno prišli trochu neskôr na to, že takýto životný štýl pre nich nie je vhodný. Nie je ich však toľko, ako sa nám snažia nahovoriť bulvárne médiá. Vždy vytiahnu jedného, ktorý sa pre odchod rozhodol, napíšu o ňom veľký článok a v závere nezabudnú dodať, že takto zmýšľajú skoro všetci. Keďže sa medzi sebou poznáme, mám dobrý prehľad a dovolím si tvrdiť, že sú to ojedinelé prípady,“ konštatuje. Najviac sa ich vraj objavilo po revolúcii, keď boli možnosti rozhodnúť sa pre duchovnú cestu reálnejšie. „Je mi ľúto, že sa nepíše o stovkách kňazov, ktorí celibát dodržiavajú a svoju službu si plnia dobre. Ale to by asi pre ľudí nebolo pútavé. Ich zaujíma práve ten, ktorý sa ožení,“ hovorí.
Homosexuál by
v seminári trpel
Háklivá je aj otázka homosexuality medzi kňazmi. „V seminári sa vedú duchovné formácie a práve to je čas, kedy by sa na to malo prísť. To, či je konkrétny chlapec orientovaný týmto smerom, by mali zistiť predstavení pri osobných rozhovoroch. Ak na to prídu, väčšinou ho pošlú preč. Život v seminári by bol pre neho veľkým utrpením,“ vysvetľuje. Mnoho takýchto kňazov je v Spojených štátoch amerických. Podľa neho, v snahe vychovať ich čo najviac, sa nedohliadlo na určité veci. „Keď vezmeme do úvahy, aké sú spojené štáty obrovské a že majú tisíce kňazov, štatisticky sú to len mizivé percentá. Samozrejme, že s tým nesúhlasím a myslím si, že pre dospelého muža je lepšie, ak potom v tejto sfére nepôsobí. Veď pokušenia sú tam vždy, napríklad kontakt s mladými ľuďmi a miništrantmi. Preto je lepšie, aby odišiel skôr, ako niečo „vyvedie“. V opačnom prípade celý svet poukazuje na pár jednotlivcov,“ tvrdí Paľúch.
Vážne kauzy
rieši cirkevný súd
Na svätej omši sa zúčastňuje vždy ako diakon. „Už nie som radový veriaci, preto aj keď niekam prídem na návštevu, moje miesto je pred oltárom. Nariaďuje to kódex kánonického práva. Je to systém paragrafov a zákonov, ktorými sa riadi celý život v cirkvi,“ hovorí. Existuje aj cirkevný súd, ktorý rieši jednotlivé kauzy. Sídli v Banskej Bystrici a je zložený z biskupom menovaných sudcov. Najčastejším problémom sú žiadosti o anulovanie manželstva. Musia byť pritom preukázané vážne dôvody, ktoré sa musia dokázať. Častou je aj odluka manželov, ktorú si s nulitou mnohí mýlia. To znamená, že manželia spolu nežijú, ale ak chcú pristupovať k sviatosti, už nikdy nemôžu uzavrieť ďalší zväzok. Objavujú sa názory, že aj v takýchto vážnych veciach rozhodujú peniaze. Kto ich má veľa, anulovanie jednoducho dosiahne. „Nie je to pravda. Sám som bol raz prizvaný ako svedok k jednej takejto kauze a určite to nie je záležitosť peňazí. Nie je to tak, že niekto si zaplatí a automaticky dosiahne nulitu.“
Sloboda je najväčší dar
Na oddelení anestézie a intenzívnej medicíny je Štefan Paľúch zástupcom primára. Keď majú pacientku, ktorá sa rozhodne pre interrupciu, on pri zákroku nikdy neasistuje. „Musím vyjadriť poďakovanie vedeniu tohto oddelenia. Hneď po mojom nástupe do zamestnania som vyslovil požiadavku, že potratov sa nechcem zúčastňovať. Boli ochotní a vždy sa to zariadi tak, aby dotyčnú ženu uspal lekár, ktorý s tým nemá problém a výhrady vo svedomí,“ hovorí vážne. Keď sa nejaká pacientka rozhodne pre takúto alternatívu, už sa ju nijako nesnaží ovplyvniť. S prosbou o radu by sa na neho musela obrátiť sama. Rešpektuje slobodné rozhodnutie každého človeka. Sloboda je jeden z najväčších darov od Boha. Nechce vstupovať do niečoho, čo mu nepatrí. „Snažím sa skôr o preventívnu výchovu dievčat a žien, s ktorými o tejto téme hovorím pri poučeniach so snúbencami. Každý, kto sa sobáši v žiarskom kostole, má jedno stretnutie aj so mnou. Vysvetľujem im, aké sú následky potratu a čo sa vtedy deje. A nehovorím im to preto, že by som ich chcel psychicky deptať, alebo im vstupovať do svedomia.“
Medicínu by
opustiť nechcel
Niektorí pacienti ho poznajú z kostola. Všetci však nevedia, že okrem lekára je aj duchovným. Mnohí to vycítia z jeho prístupu a pýtajú sa ho, či náhodou nie je farár. Keby si musel vybrať len jedno zo svojich povolaní, bolo by to preňho veľmi ťažké. Verí, že k tomu nikdy nedôjde. Ak by muselo padnúť definitívne rozhodnutie, pravdepodobne by sa priklonil k duchovnej službe. „Medicínu by som opúšťal s veľmi ťažkým srdcom. Ale starostlivosť o záchranu duše, ak veríme, že je večná, je vyšším cieľom ako starostlivosť o telo. To je pominuteľné a po smrti vlastne zanikne,“ uzatvára.
EVA ŠTENCLOVÁ
