„Mucinko môj, a či ty vieš, aký je dnes dátum v kalendári?“
„Neviem, drahá. Aký?“
„Cukríček môj, máme jubileum, už sme spolu celé tri týždne. Cmuk, cmuk, cmuk...
Zlatko, čo by si povedal, keby sme si urobili slávnostnú večeru pri sviečkach?“
„Dobrý nápad, pampúšik, cmuk, cmuk, cmuk...“
„Povedz, chrobáčik, čo by si chcel na večeru?“
„Ja len teba, anjelik...“
„Ale, láska moja, veď musíme aj jesť. Teší ma, že som pre teba na zjedenie, ťu, ťu, ťu, ale, myslela som tým, čo by som ti mala navariť.“
„Ty by si pre mňa niečo uvarila, drahá? A mohol by som chcieť to, čo mám najradšej?“
„Pravdaže, holúbok, len si povedz, čo by si rád, všetko ti splním.“
„Strašne rád by som si dal zemiakovú babu, poklad môj.“
„Ale, miláčik, to sa predsa nehodí na slávnostný stôl, želaj si niečo fajnovejšie.“
„Dobre, zlatko. Tak teda hovädziu roštenku s ryžou.“
„Hovädo s ryžou? To máš v závodnej jedálni, anjelik, ešte niečo exkluzívnejšie.“
„Kurací paprikáš s haluštičkami, mňam.“
„Ale, kdeže, cukríček! To si dáš v bufete na stojáka. Oprobuj ešte raz!“
„Ty by si mi naozaj niečo... Teda rezeň so šalátom!“
„Rezeň! A ešte so šalátom!! Veď to je hotová samovražda! Čo by na to tvoj žlčníček, pampúšik, skús ešte raz...“
„Hranolky s vyprážaným syrom?“
„Ani nápad! Toľko karcinogénov, veď by som si ťa zabila! Niečo zdravšie, zlatko.“
„Myslíš dusenú rybu vo vlastnej šťave so zemiakovou kašou?“
„Poklad môj, veľmi rada by som ti vyhovela, ale vieš ty vôbec, ako smrdí byt po dusenej rybe? Veď si načisto pokazíme idylu večera.“
„Počúvaj, drahá a chceš ty vôbec variť? Naozaj by si to zvládla?“
„Čo tým chceš povedať? Snáď to, že pochybuješ o mojich kuchárskych schopnostiach?“
„Vieš, ja len preto, že si zatiaľ ešte nič nenavarila...“
„ Ja že som ešte nikdy nič nenavarila?“
„Teda, chcel som povedať, že si ešte nič nenavarila také, čo by sa dalo zjesť.“
„Mám tomu rozumieť tak, že sa sťažuješ, že sa o teba dobre nestarám? Že ti nevarím, neperiem, nežehlím?“
„No, navarila si síce, ale buď ti to prihorelo, alebo si to presolila, perieš mi tiež, ale raz mám všetko ružové, inokedy modré, aj žehliť mi žehlíš, ale vieš predsa sama, že si mi polovicu vecí popálila a poriadok tiež nemáme ktovieaký...“
„Tak toto som si od teba nezaslúžila. A ty si myslíš, že ty si nejaká výhra? Kto sa minule porezal pri otváraní mizernej konzervy? Há?“
„Keby si mi bola navarila, nemuselo sa mi to stať!“
„Ty by si sa bol porezal aj keby si sa bol len pozeral, veď máš obidve ruky ľavé!“
„No tak toto... toto si zasa nezaslúžim ja, ja, živiteľ rodiny, ktorý si ide ruky po lakte zodrať, aby si mala všetko, po čom ti tvoja fintivá duša zapiští.“
„A čo tie vŕzgajúce dvere, rozbité okno, vypadávajúca kľučka a kvapkajúce kohútiky, chceš povedať, že ty si nejaký majster? Babrák si, nič inšie!“
„Ešte raz to povedz a uvidíš... ty ... ty.... ty... slepačí mozog!“
„A zopakujem to, niktoš si, dobre mi moja mama hovorila, aby...“
„Ty jedna hlúpa hus... Ešte niečo povedz a nezdržím sa!“
„Len sa opováž, ty kretén, pozri, čo mám!“
„Polož ten valček, ty hlupaňa, aj tak nevieš, na čo je, lebo pozri, ak ťa tou stoličkou ovalím...“
„Áááúúúú! Pozor, luster, ty idiot, už je po ňom... Moja hlava… Nič nevidím! Je tu tma ako v rohu… Zapáľ sviečky!“
„A je to.“
„No, vidíš, drahý, konečne máme večeru pri sviečkach. Aké romantické! Miláčik, vieš, musím sa ti k niečomu priznať. Mám na niečo chuť, ale jedlo to nie je.“
„A vieš, že aj ja, pampúšik? Poď ku mne, ťu, ťu, ťu,,,“
EMÍLIAMOLČÁNIOVÁ
