Spoločné kosenie lúk na novobanských Štáloch má stáročnú tradíciu, ktorú Štálania z času na čas oprášia aj dnes. Od posledného spoločného kosenia uplynulo sedem rokov. Tento rok sa k dávnemu zvyku vrátili Wolfovci – Slameníkovci. Kosila sa Čierna lúka. Stretnutie sa uskutočnilo počas jednej z júlových sobôt, a hoci bol už podvečer, slnko stále poriadne pripekalo. Povinnosťou každého kosca bolo obliecť si tradičný štálanský kroj. Po rokoch si niektorí museli gate a košeľu ušité z pravého ľanového plátna vyskúšať aj viackrát, lebo pribudli nielen vrásky, ale aj kilá. Samozrejme, pred kosením bolo treba kosy poriadne nabrúsiť a okoštovať za „štamperlík“ štálanskej pálenky, aby sa vraj ruky netriasli. Tempo kosenia udával hlavný organizátor a dirigent kosby Štefan Wolf – Slameníkov. Pri kosení jedným okom sledoval, ako kosenie ide ostatným, niektorým sa dokonca ušla aj poznámka ku kvalite ich kosby. Medzi koscami nechýbala ani najmladšia generácia – vnuci a ich kamaráti, čo je snáď zárukou toho, že tradícia nezanikne ani v budúcnosti. Kým kosci odkrajovali z lúky riadok za riadkom mládzou prerastenú suchú trávu, syn Štefana Wolfa, Juraj, pripravoval so ženičkami tradičný guláš a stoly s lavicami, aby si pri kosbe bolo kde posedieť, zajesť a popiť. Samozrejme, aj pospomínať na predošlé roky a poprezerať si fotografie z kosenia pod Bujakovým vrchom, takmer na hrebeni Pohronského Inovca. „V roku 1973, to ešte žil môj nebohý otec, sme začali s tradíciou kosenia Wolfovských lúk. Bol to vlastne výsledok nášho vzdoru voči tým, ktorí nám pobrali majetky a sami ich nedokázali obrobiť, a my sme sa na to museli nečinne prizerať,“ spomína na začiatky tradície Štefan Wolf – Slameníkov. Škoda len, že na tohtoročnej kosbe nebolo viac žien, ktoré vo svojich štálanských krojoch spestrovali v minulosti tieto stretnutia. Nuž, možno o dva roky to bude znova pestrejšie.
JOZEFRUSŇÁK
