Písmo:A^-|A⁺    diskusia (0)

Človek sa nemôže vzdávať, musí bojovať Martin Drdoš študoval v Bratislave na špecializovanej strednej škole pre telesne postihnutých. Vyučil sa za kníhviazača. Po škole vystriedal niekoľko zamestnaní, momentálne pracuje v chránenej dielni levickej cukrárskej výrobne. „Človek sa nemôže vzdávať a musí bojovať. Aj ja som bol striedavo zamestnaný a nezamestnaný,“ rozpráva. „Niekedy môže byť telesne postihnutý dokonca šikovnejší a priebojnejší ako zdravý,“ myslí si Martin. Predtým, ako začal Martin pracovať v chránenej dielni, robil dva a pol roka v levickom Červenom kríži, kde mal na starosti rozvoz stravy pre dôchodcov, prácu s členskou základňou a školenia prvej pomoci v základných a stredných školách. Keď sa mu pred vyše mesiacom naskytla možnosť nastúpiť do cukrárskej výrobne, zmenu pracovného prostredia uvítal ako spestrenie. Jeho práca je všestranná - najskôr vypomáhal v baliarni, teraz pracuje v dielni a pomáha aj v kancelárii. Podľa vlastných slov sa ešte stále „zabeháva“. Začlenia sa rýchlo „V chránenej dielni máme piatich zamestnancov. Robia, čo treba. Väčšinou vyrábajú trvanlivé a snehové pečivá, ozdoby, figúrky z marcipánu či vianočné točené oblátky. Robia jednoduchšiu prácu, pretože ich výkon, aj keď robia osem hodín, je polovičný,“ hovorí majiteľka cukrárskej dielne Viera Holáková. Podľa nej sa však dá vyjsť v ústrety: „Keď niekto niečo nevládze urobiť, zavoláme niekoho iného. Aj Martin niekedy stráca stabilitu a nemôže napríklad niečo vyniesť po schodoch. Vtedy mu dáme inú robotu.“ Chránenú dielňu v levickej cukrárskej výrobni založili vlani. Podľa slov majiteľky o nej vie zatiaľ málo ľudí. „Mnohí ľudia so zdravotným postihnutím by chceli robiť len sezónne, pre niektorých je zas osemhodinová pracovná doba nezvládnuteľná,“ rozpráva Viera Holáková. „Niektorí sa prišli pozrieť, ako to u nás funguje, ale odišli, lebo nevládali. Mali sme tu napríklad pani, ktorá si chodila pomedzi prácou oddýchnuť na gauč,“ dodáva. Levická cukrárska výrobňa je zmiešaná. Ľudia s postihom sa podľa majiteľky medzi ostatných pracovníkov začlenia veľmi rýchlo. Aby bola výroba pre zamestnancov s handicapom jednoduchšia, do budúcnosti majiteľka plánuje zmeniť výrobný program chránenej dielne. Sladký život cukrára V cukrárskej dielni nemôže robiť ktokoľvek. Zamestnanec musí spĺňať hygienické predpisy a mať vyhovujúci zdravotný stav. „Ľudia s kožnými alebo dýchacími ťažkosťami túto prácu robiť nemôžu. Je to paradox, ale napríklad diabetici v cukrárskej výrobni robiť môžu,“ hovorí Viera Holáková. Pre nevyučenú cukrárku je cukrárska výrobňa, ktorú má už niekoľko rokov, splneným snom. Od detstva veľmi rada piekla. Predtým prevádzkovala kuchyne a bufety. „Aj keď som veľa rokov podnikala v podobnej sfére, nikdy som si nemyslela, že je cukrárčina ťažšia práca ako mať reštauráciu či bufet,“ prezrádza pani Viera. „V bufete či reštaurácií jedlo nemá ostávať na ďalší deň, avšak postupy pri tvorbe zákuskov sa ťahajú niekoľko dní. Vždy musí byť niečo pripravené dopredu,“ vysvetľuje. Podľa majiteľky sa cukrárenské výrobky kupujú viac v zime. V lete sa vyrábajú trvanlivejšie veci. „Momentálne máme v ponuke asi tridsať suchých výrobkov, približne štyridsať zákuskov a okrem toho torty. Päťdesiat percent zákuskov vyrábame podľa vlastných receptov, zvyšok tvorí klasika ako krémeše, veterníky, punčové zákusky,“ dodáva Viera Holáková. Karina Némethová

Článok pokračuje pod video reklamou