31. júl 2007 o 0:00
Takmer Otec roka sa ako vzor necíti
Jozef Polc z Kozároviec žije všedným životom obyčajného človeka. Aspoň tak to vníma on, hoci zopár skutočností v jeho „životopise“ by určite hovorilo o istých výnimkách. Práve pre tie ho Výskumný ústav psychológie a patopsychológie v Bratislave nominoval
Ako sa v päťdesiatich siedmich rokoch stať takmer Otcom roka a zo zverolekára asistentom učiteľa? Návod poskytne v rozhovore pán Jozef, aj keď vlastné účinkovanie v celom deji nerád medializuje. Otec dnes už štyroch detí si s posledným synom užil radostí i starostí za tri predošlé ratolesti. Milý a spočiatku bezproblémový Paľko sa podľa slov adoptívneho otca zmenil nástupom do školy a cesta za opätovným pokojom viedla doslova tŕnistou cestou.
Vezmite si Paľka...
On má ešte šancu... To boli slová riaditeľky detského domova, v ktorom sa v Roku rodiny pred trinástimi rokmi rozhodli Mária a Jozef Polcovci adoptovať k svojim trom dospievajúcim deťom dieťa bez rodičov. Paľko mal len dva roky. Bolo to krásne, malé, rómske chlapča v skupine toľkých podobných! Polcovci neváhali, sami si kritériá neurčili, veď načo – dieťa je predsa vždy dieťa, bez ohľadu na pôvod. Rovnaké zmýšľanie má, ako hovorí Jozef Polc, určite väčšina rodičov, ktorí si nakoniec dieťa adoptovali a tisíce tých, čo na adopciu iba čakajú. „Naša voľba sa pozdávala nám, nie však nášmu okoliu,“ jednoznačne vidí korene problému hlava tejto rodiny.
Začalo sa to v škole
„Nikdy sme nezaváhali, či sme urobili dobre. Ešte ako študent som sprevádzal na púť pri Novej Bani päť detí z detského domova. Keď sa mali vrátiť do ústavu naspäť, jedno z nich, malé dievčatko, mi silno stislo ruku a povedalo: „Ujo, vezmite si ma, ja sa dobre učím. Budem vás poslúchať!“ Tieto slová utkveli Jozefovi v pamäti a sám sebe, a neskôr i manželke sľúbil, že si raz opustené dieťa adoptuje. Potom sa však oženil, s manželkou sa v krátkom čase starali o syna a dve dcéry a sústavne sa borili s existenčnými problémami: Raz bolo to, raz ono. Zlom nastal až v roku 1994. „Paľka sme si okamžite celá rodina zamilovali. To som už nebol zverolekárom, ale živnostníkom, neskôr poisťovacím agentom,“ opisuje cestu za štvrtým potomkom Jozef. Skutočné problémy nastali u neposedného dieťaťa s nástupom do obecnej školy. Paľko sa nedokázal sústrediť, pokojne sedieť a aj vďaka tomu si užil od spolužiakov viac posmeškov ako priateľstiev. Pritom, ako sa ukázalo v treťom ročníku, jeho problémom, ktorý okolie i pedagógovia hodnotili ako neprispôsobivosť, bola porucha, súvisiaca s hyperaktivitou. „Natrápili sme sa s Paľkom, ale najhoršie bolo, že sa trápil aj on. Hoci za to nemohol, vyvinulo sa u neho dvojmodelové správanie: doma tak, v škole onak... Museli sme niečo robiť. Zasiahnuť. A hľadať školu, ktorá by poskytla priestor pre hyperaktívneho žiaka,“ vysvetľuje náhle zmeny v živote svojom i synovom Jozef Polc.
Do Moraviec chodil s ním
Šiesty ročník základnej školy začal navštevovať Paľko na Pribinovej ulici v Zlatých Moravciach. Tu im vyšli v ústrety a po krátkom čase odhalili ďalší problém: Paľkovi neprospievala cesta autobusom. Obetavý otec preto každé ráno naštartoval rodinné auto a Paľka do školy odviezol. Onedlho sa stal aj asistentom učiteľa, aby pomohol odbúrať akékoľvek bariéry medzi vyučujúcim a svojím synom. Za symbolický plat asistenta, zato deň čo deň celé štyri roky dochádzal otec so synom do školy. Postupne sa dostavili výsledky, a to nielen u Paľka, ale aj u ďalších troch žiakov. „Keď sa začalo Paľkovi vo vyučovacích výsledkoch dariť, zrazu som mal veľa času. Preto som si posvietil aj na ďalších neposedov,“ hovorí dnes už s úsmevom Jozef. Celý čas mu boli oporou psychologičky Pedagogicko-psychologickej poradne v Leviciach, uznanliví zlatomoravskí pedagógovia a pracovníci Výskumného ústavu psychológie a patopsychológie v Bratislave. Až tam sa obrátil so svojím problémom a v rámci snahy o zlepšenie zdravotného stavu a adaptability svojho syna sa sústavne vzdelával, aby poznatky využil v praxi: „V súčasnosti, keď má náš Paľko už pätnásť rokov, viem, ako ho motivovať, čo mu prekáža a čo ho posunie ďalej.“ Aj preto rodina Polcovcov volí po tohtoročnom Paľkovom absolvovaní deviateho ročníka jeho stredoškolské štúdium na Mokrohájskej ulici v Bratislave. „Baví ma výpočtová technika, v Bratislave sa budem učiť za mechanika elektronických zariadení,“ prezrádza Paľko, ktorý sa na svoje nové študijné miesto teší. „Dúfam, že sme urobili dobre, je tam malý triedny kolektív a veľa priestoru pre individuálny prístup k deťom,“ vymenúva kladné stránky školy otec. Paľko ticho sedí a súhlasí s otcom. Na otázku, či je rád so svojimi rodičmi, prikývne hlavou. Hanbí sa odpovedať, ale z jeho pohľadu sa dá vyčítať jednoznačné „ďakujem“. Za lásku, rodinu, starostlivosť. A to sú zbrane, ktoré na neho platia. S oblými, vrúcnymi, teplými pažbami. „Žiadne z týchto detí sa nerodí zlé. Ale o svoje miesto a šance v spoločnosti musia bojovať dlhšie,“ mieni Jozef Polc, otec na plný úväzok.
KATARÍNA KOPCSÁNYIOVÁ
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou