Stanislav Ďurkan, MVDr., poslanec Mestského zastupiteľstva v Banskej Štiavnici
Povolanie: súkromný veterinárny lekár
Vek: 43 rokov
Deti: 1
Záľuby: príroda, zvieratá (chová psíkov a dá sa povedať, že jeho povolanie mu je koníčkom)
Poslancom štiavnického zastupiteľstva je už tretie volebné obdobie. Prvýkrát ho za kandidáta nominovali priatelia. „Nemal som predstavu, čo práca poslanca obnáša. Ale keď som sa trošku „oťukal“ v komunálnej politike, uvedomil som si, že chcem urobiť niečo viac pre Banskú Štiavnicu, ktorá je blízka môjmu srdcu,“ vracia sa do minulých rokov rodák z Handlovej, ktorý sa do Štiavnice prisťahoval v roku 1989.
Ako veterinárnemu lekárovi mu veľmi prekážalo, že Štiavnica v tom období nevykonávala asanačnú službu. „Vtedy sem chodila raz za mesiac odchytová služba zo Zvolena, ktorá túlavých psíkov odchytávala nedovoleným spôsobom uspávania. Používali nervovoparalytický jed, po ktorom zvieratá ochrnuli. Stačilo maličké predávkovanie a psíky sa viac nezobudili. Do karanténnej stanice vo Zvolene ich väčšinou priviezli mŕtvych,“ hovorí o probléme, ktorý ho ťažil a ktorý sa rozhodol riešiť ako prvý v úlohe poslanca. Vďaka jeho „nátlaku“ sa podarilo v Štiavnici vybudovať karanténnu stanicu. „Trvalo roky, kým som to dosiahol, lebo vždy sa našli dôležitejšie veci. Otvorene povediac, očakával som väčšiu podporu od mesta. Ale nakoniec sa to podarilo. Na odchyt psíkov sa dali vyškoliť mestskí policajti, nakúpili sa ochranné prostriedky, narkotizačná puška, odchytová slučka, rukavice, obojky, košíky a v spolupráci so mnou sme začali odchytávať prvých psíkov.“ Ak sa našiel majiteľ odchyteného zatúlaného psíka, musel zaplatiť pokutu za porušenie všeobecne záväzného nariadenia. Ale nie vždy sa dalo zistiť, komu psík patrí. „Stále sa mi nepodarilo presadiť, aby sa psíky čipovali. Označiť psíka len visačkou je neefektívne a zbytočné. Nakoniec, túlavé psíky väčšinou obojok ani nemajú. Zatiaľ som pre čipovanie všetkých psíkov nenašiel podporu. Pritom ide o trvalé, neviditeľné označenie. Podľa neho sa dá ľahko z databázy presne zistiť, komu psík patrí,“ vysvetľuje najefektívnejší spôsob označovania domácich miláčikov. Zatiaľ však všetko troskotá na financiách. „Jeden čip stojí okolo štyristo korún, ale pri hromadnom čipovaní by sa cena dala stlačiť na 180 až 150 korún. Chcel som presadiť, aby sa čipovanie urobilo za peniaze získané z dane za psov. Aj sa začalo o tom uvažovať, ale potom sa to zas odsunulo. Za tie roky som nadobudol pocit, že v meste sa veľa vecí začne robiť, ale málokedy sa dokončia. Vždy sa nájde niečo naliehavejšie,“ dodáva.
V karanténnej stanici by mal byť psík umiestnený 28 dní. Ak sa dovtedy jeho majiteľ nenájde, mal by byť utratený. „Vznikla situácia, kedy sme v karanténnej stanici mali psíky umiestnené dva-tri mesiace. Mesto chcelo, aby sa začali utrácať, že ono ich chovať nebude. Sponzorsky som zohnal vyše dvoch ton krmiva, tlaky na ich utratenie však neprestávali. Vtedy nám pomocnú ruku podal jeden celoslovenský denník, ktorý zverejnil, aký osud psíkov čaká. Behom dvoch dní sme nemali v karanténnej stanici ani jedného. Prišli si po nich ľudia z celého Slovenska,“ pokračuje. Okrem toho im denník venoval krmivo a štyridsaťtisíc korún. „To nás tak „nakoplo“, že sme začali svojpomocne budovať psí útulok. Skutočne to nebolo jednoduché a teraz, keď je už vybudovaný, začína niektorým občanom klať oči. Ide najmä o pár ľudí, ktorým všetko prekáža. Najprv sa sťažovali na technické služby, že v noci posýpajú zasnežené cesty, potom im prekážal hluk z nočnej prevádzky zo strojární a keď sme ešte len začínali budovať karanténnu stanicu, prišli za mnou, že ju tam stavať nemôžeme... a už aj sa bežali sťažovať. Najnovšie im prekáža útulok. Pritom tam sídlia firmy, ktoré majú svojich strážnych psov. Tie sa rozbrešú pri každom podozrivom zvuku, čím, samozrejme, rozbrešú celú ulicu. Osobne som spolu s Jarkou Simonidesovou strávil pri útulku nie jednu noc, aby sme zmonitorovali, či sú ich sťažnosti opodstatnené. Môžem prehlásiť, že tie psy v noci neštekajú. Denne chodia na niekoľkohodinové prechádzky, sú vybehané a naučené na určitý režim. Štekajú len vtedy, keď za nimi prídu deti vyvenčiť ich,“ vysvetľuje Ďurkan. Útulkom sa už zaoberalo aj zastupiteľstvo, ktoré rozhodlo o nákupe protištekacích obojkov.
Samozrejme, poslanec Ďurkan sa nezaoberá len problematikou zatúlaných psíkov. Okrem celomestských problémov sa venuje najmä rozvoju sídliska Drieňová. „Chýba tu pošta, nejaký obchod s odevami, obuvou a iným nepotravinárskym tovarom ako napríklad Tesco, ďalším problémom sú rozbité cesty, nedostatok zelene,“ vymenúva nedostatky sídliska, ktoré by sa v dohľadnej dobe mali začať konečne riešiť. Osobne sa snaží na sídlisku vyriešiť zvýšenie bezpečnosti občanov v súčinnosti s mestskou políciou. Podľa neho tu kriminalita vzrastá aj v dôsledku nedostatku vhodných priestorov, kde by mládež mohla zmysluplne tráviť voľný čas. Aj preto začal v tomto volebnom období pracovať v komisii verejného poriadku.
ALENABARTÓKOVÁ