Bola to šialená myšlienka
Keď bola na strednej škole, mala jediný sen. Byť úspešná, zarábať veľa peňazí a cestovať po svete. Na radu staršej sestry sa však rozhodla pre štúdium misijnej práce.
Ešte ako študentka fakulty zdravotníctva a sociálnej práce trnavskej univerzity si zaumienila, že si svoje budúce povolanie vyskúša priamo v niektorej z krajín tretieho sveta. „Po výške sme sa s priateľkou vybrali do Talianska. Tam pôsobí veľa humanitárnych organizácií, ktoré vysielajú dobrovoľníkov do Afriky alebo južnej Ameriky. Už to vyzeralo beznádejne, no nakoniec sme sa zoznámili s dvoma misionármi a spolu s nimi sme sa dostali do Kene. Bola to úplne šialená myšlienka, lebo sme vôbec netušili, čo tam budeme robiť,“ rozpráva Jarka. Po príchode do Nairobi začali pracovať v centre pre deti z ulice. Chodievali do okrajových častí, takzvaných slamov, kde žili najchudobnejší obyvatelia. Väčšina z nich si do hlavného mesta prišla splniť svoj sen o šťastnom živote. „Každý deň sme sa venovali deťom, brávali sme ich na výlety, pomáhali sme im s úlohami. Najdôležitejšie však bolo vytváranie pút. Jednoducho sme im dávali pocítiť, že ich má niekto rád,“ spomína na prvé skúsenosti s Afrikou. Nairobi je podľa nej ako každé iné veľkomesto, no rozdiely medzi životom v centre a „prežívaní“ v slamoch sú priepastné.
Vo voľnom čase niekoľkokrát navštívila katolícku misiu v oblasti Turkana, kde spoznala úplne inú tvár Kene. Pôvodné kmene tu žijú ako pred štyritisíc rokmi. Obliekajú sa do kravskej kože a ženy nosia na krkoch vysoké náhrdelníky. Nepijú mlieko, ale čerstvú koziu krv. Zo začiatku som sa cítila ako v dokumentárnom filme,“ usmieva sa pri spomienkach.
Do nemocnice
prichádzali neskoro
Od jej návratu domov na Slovensko uplynuli dva roky, no už keď opúšťala Keňu a z okna lietadla pod sebou videla členitý reliéf krajiny, vedela, že sa do Afriky vráti.
Jej túžba sa splnila tento rok, kedy ako dobrovoľníčka odcestovala do Sudánu. Krajina, v ktorej len pred niekoľkými rokmi skončila občianska vojna, ju šokovala. „Môj prvý dojem nebol veľmi pozitívny. Samá rovina, strašné sucho, len sem-tam chatrč a nejaký strom. Ťažko som si zvykala najmä na vysoké teploty,“ hovorí. Pracovala ako asistentka v nemocnici, v ktorej sa po turnusoch striedali lekári z Európy. Každý deň pozorovala, ako prichádzajú ľudia zo širokého okolia s tými najkurióznejšími zraneniami. Pamätá si muža, ktorý mal v tvári ranu od kopije, ženu so šiestimi prstami na ruke, či tehotné dievča, ktoré doviedli potom, čo sa celý deň snažilo porodiť doma. „Veľa z pacientov však prišlo neskoro. Niekedy sa im už nedalo pomôcť, pretože svoju chorobu alebo zranenie zanedbali.
V lokalite, kde sídlila nemocnica, žilo niekoľko kmeňov. Čo Jarku prekvapilo, bola mentalita miestnych obyvateľov. „Muži so sebou všade nosili zbraň, väčšinou oštep. Dávali tým najavo svoju nadradenosť. Hodnota ženy sa posudzovala len podľa počtu detí. Ak ich vychovávala viac, jej vážnosť v očiach komunity vzrástla. Ženy vykonávali aj bežné práce okolo domu. Dokonca každý deň absolvovali niekoľkokilometrovú cestu po pitnú vodu,“ charakterizuje Jarka patriarchálnu sudánsku spoločnosť. Dievčatá sa vydávajú pomerne mladé a o ich ženíchovi rozhoduje otec. „Za nevestu „zaplatí“ muž kravami. Za mňa raz jeden ponúkal až 400 kusov dobytka,“ pokračuje.
Chlapca nechali
umierať samého
Vo voľných chvíľach navštevovala okolité osady, zoznamovala sa s ľuďmi a fotografovala. Snažila sa zachytiť atmosféru krajiny.
Režim v južnom Sudáne je vojenský. „Každý deň mi to pripomínali všadeprítomní vojaci so samopalmi prevesenými cez plece. Počas jedného zo štátnych sviatkov ju dokonca jeden požiadal, aby mu urobila fotku.
To, čo ju najviac šokovalo, však neboli príslušníci armády na každom rohu. „Ľudia tam boli veľmi zvláštni. Niekedy som mala pocit, že im viac záleží na zvieratách ako na vlastných deťoch. Viem, že dobytok im zabezpečuje živobytie, ale...“ urobila prestávku v rozprávaní. Jedno dopoludnie našla spolu s kolegom pod stromom za dedinou ležať polomŕtveho chlapca. „Trápil sa tam niekoľko dní, mal veľmi ťažkú formu malárie. Doviedla ho tam vlastná rodina, aby zomrel,“ krúti hlavou ešte aj s odstupom času. Spolu s lekárom ho naložili do auta a odviezli do nemocnice, kde mu pomohli. „Chlapec síce prežil, no ostal mentálne poškodený. Keby jeho rodičia vyhľadali pomoc, mohol byť zdravý. Neviem, zdalo sa mi, že miestni si nevážia ľudský život,“ dodáva.
Biela žena v miestnej škole
Sama sa istý čas trápila s maláriou. Vysoké horúčky a triaška boli veľmi intenzívne. „Bola som malátna a v niektorých momentoch som myslela, že umieram. Ale nakoniec som sa z toho dostala. Len som zoslabla a veľmi schudla,“ ukazuje nám svoju fotografiu z doby, keď na nej oblečenie viselo.
Keď si vo veľkom centre pre humanitárnych pracovníkov a v nemocnici zvykla, zaumienila si, že skúsi pomáhať aj inak. Začala učiť prírodné vedy v miestnej škole. Vekové zloženie jej žiakov bolo pestré, od najmenších detí až po dospelých. „Nebolo to ľahké. Bola som jediná žena v pedagogickom zbore a ešte k tomu biela. Rešpekt som si musela získať svojím vystupovaním. A narozdiel od kolegov som odmietala používať telesné tresty,“ opisuje ťažké začiatky. Spomína si na situácie, keď sa v učebni objavil had alebo škorpión. „V Afrike je to normálne,“ smeje sa Jarka. Študenti ju niekedy provokovali a rozprávali v nárečí, ktorému nerozumela.
Vtedy začala hovoriť po slovensky a opäť si získala ich pozornosť. „Všetko je to o tom, či sa dokážete prispôsobiť a prežiť v podmienkach, na ktoré nie ste zvyknutí,“ vysvetľuje.
Na Slovensku je len pár týždňov. Momentálne uvažuje o tom, že tu ostane dlhšie a dokončí si doktorát. „Rozmýšľam aj nad tým, čo ďalej. Mojím veľkým snom je Brazília, no to je hudba budúcnosti,“ plánuje. Mesiace strávené v Afrike považuje Jarka predovšetkým za skúsenosť. „Vyskúšala som si to a teraz viem, že ma táto práca napĺňa,“ dodáva zamyslene na záver.
IVA ZIGOVÁ
