Písmo:A^-|A⁺ 0

Základom je dobrá obuv Akú máte kondíciu? Touto otázkou ma v jedno augustové odpoludnie privítala poštárka Alena Budová, ktorú som sprevádzala pri roznášaní pošty. Poštárkou sa stala pred troma rokmi. Na levickej pošte pracuje dva roky. Po zdravotných ťažkostiach jej odporúčali pohyb, a tak si zvolila doručovateľskú prácu. „Prvé dva týždne som mávala v noci kŕče v nohách,“ hovorí poštárka o svojich začiatkoch. Dnes je už na chodenie, podľa vlastných slov, zvyknutá. Keďže ju zaujímalo, koľko krokov denne prejde, dala si pri jednej z pochôdzok krokomer. A výsledok? Denne spraví viac ako štrnásťtisíc štyristo krokov. A to približne za štyri hodiny. S rodinou dokonca vypočítali, že za rok prejde toľko kilometrov, že by sa dostala k hraniciam Číny. Preto je pohodlná obuv pre jej prácu nevyhnutná. Dĺžka obchôdzky závisí od množstva dôchodkov. „Čím viac dôchodkov, tým viac zastávok,“ vysvetľuje poštárka. Jej najdlhšia obchôdzka trvala do druhej. Vo svojom rajóne má firmy a rodinné domy. V žltom tričku, s veľkou poštárskou brašňou na ramene a s vozíkom na kolieskach ju ľudia poznajú ako „svoju“ poštárku. V civilnom oblečení ju však ľudia z jej rajónu nespoznávajú. „Žlté tričko je pre nich orientačný bod,“ usmieva sa. Každému vidím do hrnca „Poštár nedoručuje len listy a dôchodky, ale predáva aj známky, kolky či dokonca aj schránky,“ vysvetľuje Alena Budová. Za dva roky prostredníctvom svojej práce postupne spoznala obyvateľov ulíc, po ktorých denno-denne chodí. „V podstate každému vidím do hrnca. Viem kde, kto má aké problémy. Napríklad mi vôbec nebolo jedno, keď som jednej babke doniesla nízky dôchodok a vzápätí som jej ho takmer celý po vyúčtovaní plynu zobrala. Plakala, z čoho bude žiť,“ rozpráva poštárka. „Bohužiaľ som jej nemohla pomôcť,“ dodáva. „Človek sa na rajóne stretne so všetkým možným. S radosťou, keď sa niekomu narodí vnúča, ale aj so žiaľom, keď zomrie manžel,“ rozpráva Alena Budová. Za dva roky roznášania pošty sa stretla už aj so smrťou. „Vždy ma to bolí,“ vraví. Dôchodcov z rajónu už totiž berie ako rodinu. Čakajú na ňu, pozývajú ju dnu a Alena Budová sa na nich teší. Tvrdí, že sa so starými ľuďmi robí dobre. Istá stará pani na ňu každý deň čaká v okne, aby si mohla osobne prebrať poštu. „Niektorí ľudia nemajú schránky. Keď som sa jednej pani spýtala, prečo schránku nemá, povedala mi, že preto, aby som musela prísť k nej domov, lebo inak je celý deň sama,“ rozpráva poštárka. Som pošta na nohách Poštárka si hneď všimne, keď sa niekto odsťahuje alebo prisťahuje. „Keď niekto niečo potrebuje odniesť na poštu, tak im to vezmem. Som v podstate pošta na nohách,“ hovorí Alena Budová. Takéto služby však nerobí každý poštár. Doručovanie jej sťažuje, keď chýba schránka aj zvonček. „V činžiakoch je výhoda, že sú tam menami označené schránky,“ rozpráva. Pošta však v schránkach nesmie chýbať v každom počasí. „Sneh mi nevadí, ale v hustom daždi a vo veľkej horúčave je roznášanie nepríjemné,“ odpovedá na tému počasia Alena Budová. Prezliecť sa do suchého oblečenia či schovať sa nemá kam. Pršiplášte síce poštári majú, ale podľa nej je pohyb v nich obmedzený. Prácu poštára môže podľa levickej poštárky robiť len človek, ktorý má rád bezprostredný kontakt s ľuďmi. Poštárka denne vchádza do ľudských príbytkov a cíti ich atmosféru. „Krásne je napríklad obdobie pred Vianocami. Všade, kde prídem, voňajú koláče,“ hovorí s úsmevom Alena Budová.Karina Némethová

Článok pokračuje pod video reklamou