Diagnostikovali mu
Goodpasterov syndróm
Mal dvadsaťpäť rokov, keď začínal pociťovať veľkú únavu a slabosť. Už predtým vedel, že jeho krvný tlak je príliš vysoký, ale veľkú dôležitosť tejto skutočnosti nepripisoval. Lekárov vyhľadal až potom, keď začal odpadávať.
Diagnostikovali mu Goodpasterov syndróm, čo je zriedkavá smrteľná choroba postihujúca ľadviny, pľúca a srdce. Nikto nevie vysvetliť, čo je jej príčinou. Juraj bol v detstve astmatikom, ale ťažko povedať, či to spolu nejako súvisí. „Po strednej škole začal aktívne športovať, venoval sa vodáctvu. Vtedy mu ustúpili aj problémy s astmou. S raftingovým družstvom splavoval rieky v Slovinsku, Rakúsku, Grécku a Turecku,“ hovorí jeho sestra. Aj ona sa vďaka nemu venovala tomuto športu. Trávili spolu veľa času a svojmu dvojročnému synovi dala meno práve po ňom.
Orgány sedemdesiatnika
Juraj žil v Bratislave, kde založil veľkú firmu. Práve sa mu začínalo dariť a „prerážal“ aj v zahraničí, keď jeho úspechy zabrzdili zdravotné komplikácie. O nejaký čas musel spoločnosť rozpustiť. „Asi pred rokom a pol, bolo to pár dní pred Vianocami, ho do Bratislavy išiel zobrať otec. Do auta ho musel odniesť na rukách, nevládal ani stáť,“ pokračuje. Už vtedy mal ľadviny úplne zničené, v zlom stave mal aj pľúca. Celá rodina si myslela, že prichádza jeho koniec. Po týždni ho odviezli do Banskej Bystrice, kde mu urobili kompletné vyšetrenia. Tam ho dali ako tak do poriadku. So starostlivosťou v Bratislave sa to vraj nedalo porovnať. Oznámili im však, že srdce ale aj ostatné orgány má ako sedemdesiatročný človek.
Plánovaná transplantácia
„Po návrate domov na ňom bolo vidieť, že liečba mu pomohla a cíti sa lepšie. Síce musel chodiť trikrát za týždeň na dialýzu, ale zvládal to. Na druhej strane, psychicky ťažko znášal, že je odkázaný na starostlivosť svojej mamy,“ vysvetľuje. Neskôr sa začalo hovoriť o transplantácii obličky. Najbližší rodinní príslušníci absolvovali potrebné vyšetrenia, ale ako jediná vhodná darkyňa pripadala do úvahy jeho mama. „Od januára tohto roku som prešla všetkými možnými vyšetreniami, už sme mali ísť len na konzultácie,“ zapája sa do rozhovoru aj ona. O pár dní nato však Jurajovi zavolali, aby sa okamžite dostavil do nemocnice. Mali pre neho očakávanú ľadvinu.
V jeho očiach
bola iskra
Darkyňou bola žena okolo štyridsiatky, ktorá mala asi o bod lepšie hodnoty ako jeho mama. „Keď mu to oznámili, bol práve na rybách, čo bola jedna z mála aktivít, ktoré ho v ostatnom čase nevyčerpávali. Trvalo len niečo vyše hodiny, kým tam prišiel a ráno ho operovali. Hneď na druhý deň po náročnom zákroku ho navštívili rodičia. Pravidelne za ním chodili aj kamaráti, ktorých mal veľa. Zo dňa na deň pookrial, v jeho očiach bola iskra a obrovská chuť žiť,“ pokračuje sestra. Dva týždne po operácii sa s ním tešila celá rodina, oblička fungovala.
Lekári robili, čo mohli
Cítil sa naozaj dobre, no zrazu sa objavila akoby oneskorená pooperačná reakcia. Dostal zápal pľúc a srdce mu zaliala voda. „Doktori robili, čo mohli. Sme im vďační, venovali mu maximálnu zdravotnú starostlivosť. Mnohí sa čudujú, ako sa v dvadsiatomprvom storočí môže stať, že niekto zomrie na zápal pľúc. Lekári však nemali na výber, nasadením antibiotík by vyradili obličku,“ vysvetľuje. Posledná z rodiny s ním hovorila mama. „Bolo to v sobotu večer, pýtala som sa ho, ako sa cíti. Povedal, že je chorý a má horúčku. Na druhý deň sme ho chceli ísť navštíviť, ale vravel, aby sme nechodili, keď sa necíti dobre,“ spomína. V nedeľu sa mu už nemohli dovolať, lekári ho uviedli do umelého spánku. V pondelok ráno o štvrť na tri zomrel.
EVA ŠTENCLOVÁ
