Bicyklom naprieč Talianskom

Plný zážitkov sa domov vrátil len pred niekoľkými dňami. Paradoxné je, že tento študent pražskej technickej univerzity nebol nikdy vášnivým cyklistom. Pred náročnou cestou nesedel na bicykli možno aj šesť rokov. „Chceli sme prejsť celým stredným Talianskom a takto to bolo predsa len rýchlejšie ako pešo,“ podotkne na úvod. Celú výpravu absolvoval s kamarátom, ktorý mal s podobnými výletmi skúsenosti a požičal mu aj bicykel.

Stovky kilometrov,
šesť defektov
Trasu plánovali asi polroka dopredu. Autobusové lístky do Florencie, kde si určili svoj štart, kúpili v máji. „Nastúpili sme v Brne, ale po našom vyložení vo Florencii sme išli až do Livorna už len na bicykloch. Celé nám to trvalo štrnásť dní, počas ktorých sme zvládli krásnych tisícštyristodva kilometrov. Znamená to, že v priemere sme ich denne prešli približne sto. Neviem, ako je to možné, ale kamarát počas celej našej púte nemal ani jeden defekt. Ja som si ich „užil“ asi šesť a minul som celú krabičku záplat. Oprava mi trvala možno päť minút, veď časom som získal prax,“ pokračuje. Kondične sa zo dňa na deň zlepšoval a svalovú horúčku vraj ani nemal. So smiechom tvrdí, že prvé dni velil ich dvojčlennej výprave jeho kamarát, čo bola podľa neho ťažká diktatúra. Potom prevzal veliteľské žezlo on a všetko sa zmenilo na ideálnu demokraciu. „Za jeho „vlády“ sme pred raňajkami museli prejsť dvadsať kilometrov, až potom sme sa mohli najesť. Keď som rozhodoval ja, jedli sme hocikedy,“ smeje sa.

Dorozumievali sa rukami,
aj nohami
Každé ráno im okolo piatej zazvonil budík a na cestu vyrážali medzi siedmou, ôsmou hodinou. „Poobede zvyklo byť príliš teplo. Hlavne ten prvý týždeň, keď sme neboli ani v blízkosti mora, nás trápili veľké teplá. Väčšinou sme končievali okolo dvanástej na obed a v ceste sme pokračovali približne od pol piatej popoludní. V podstate sme dodržiavali siestu ako domáci. V tom čase by sa to inak ani nedalo zvládať, nemali sme na výber. Horúčava tam bola neoblomná,“ spomína Matej. S dorozumievaním vraj nemali žiadny problém. „Používali sme ruky, aj nohy. Prekvapilo ma, že hlavne starší Taliani sa dokázali celkom slušne dorozumieť anglicky, mnohí poznali aspoň základy.“

Konzervám dali
horúčavy zabrať
Batožina ich príliš nezaťažovala, každý si na svojom bicykli niesol asi dvadsať kilogramov. Okrem toho mali svoje dopravné prostriedky ozdobené národnými vlajkami. Matej slovenskou, kamarát českou. Napriek tomu, mnohí ľudia, s ktorými sa stretávali, nevedeli identifikovať, odkiaľ sú. Stravovali sa ako typickí českí „paštikári“. „Tie horúčavy dali našim konzervám zabrať, po otvorení vyzeral ich obsah kadejako. Hlad je zlý, ale vyhli sme sa pokusom, ktoré kamaráti realizovali minulý rok ešte bezo mňa. Kupovali si vtedy polotovary, ktoré namiesto piatich minút v mikrovlnke nechali pol hodinu na slnku,“ opisuje zaujímavý systém prípravy jedál. Keď im došli zásoby, kupovali si potraviny priamo na mieste. Veď ceny v Taliansku sú už približne rovnaké ako u nás. „Stačí nájsť dobrý hypermarket a potom si dobre vybrať,“ podotkne. Prespávali v stane, s ktorým sa väčšinou zložili v autokempingoch. Tie boli na jeho prekvapenie zadarmo, poplatok za nocľah od nich nikto nepýtal. „Zatiaľ som v žiadnom európskom alebo svetovom meste nemal problém s prespaním,“ dodáva.

Výstup na
Corno Grande
Počas jazdy si v pohode mohol obzerať okolie krajiny, ktorou prechádzal. „V pohorí Apenín sme nemohli vynechať Gran Sasso, kde sme vystúpili na jeden z jeho dvoch najvyšších kopcov. Corno Grande má dvetisícdeväťstodvanásť metrov, bez problémov sme naň vyšli pešo. Cestou dole sme stretli krásnych býkov a iné zvieratká. Zostupovali sme rýchlosťou asi tri kilometre za hodinu. Ten druhý kopec sa volá Corno Piccolo. Je to „dvetisícšesťstovka“, ktorá sa dá zdolať len s horolezeckou výbavou. Prešli sme aj cez Campo Imperatore, kde voľakedy väznili Benita Mussoliniho,“ hovorí s nadšením v hlase.

„Večné“ mesto
je najkrajšie
Hlavným cestám sa snažili vyhýbať, ale do Ríma museli ísť práve jednou z nich. Dostali sa tam známou Via Tiburtina a potom sa už s dobrým pocitom dosiahnutého cieľa mohli pozrieť na rôzne architektonické skvosty. Nevynechali veľkolepé San Pietro, ani legendárne Španielske schody. Večer si to nasmerovali na Via Aurelia, aby mohli vo svojej ceste pokračovať do Livorna.
Na Taliansku ho fascinovali nádherné dedinky, ale čo sa týka krásy, podľa neho bezkonkurenčne vedie jeho hlavné, „večné“ mesto Rím. Samozrejme, aj tie ostatné majú svoje neopakovateľné čaro a Livorno, Siena, či Pisa ho tiež nenechali chladným. Každé z nich si „vychutnali“ a strávili v ňom niekoľko hodín. Bicykle vtedy tlačili vedľa seba a keď chceli vojsť napríklad do nejakého kostola, v strážení svojich dopravných prostriedkov naloženými batožinou sa striedali.

O rok ho možno
čaká Ukrajina
Z krajiny povestnej skvelými cestovinami a pizzou si doniesol veľké množstvo zážitkov. Ani jeden však nechce definovať ako ten „naj“, lebo voči ostatným „historkám“ by to bolo nespravodlivé.
„Ak vynechám Rím a trebárs Pisu, ktorá je tiež krásna, najviac ma očarilo more. Som naň, ale vlastne celkovo na vody zaťažený. Žiaľ, jazerá ma sklamali, pretože väčšinou boli napoly povyschýnané,“ vysvetľuje. Páčia sa mu napríklad siesty a životný štýl priateľských Talianov. Myslí si, že aj dôchodcovia sa tam majú dobre a život si jednoducho užívajú. V budúcnosti by chcel výlet bicyklom absolvovať aj v Čechách a na Slovensku. Nevylučuje však, že o rok by mohol „brázdiť“ cesty v Ukrajine.

EVA ŠTENCLOVÁ