M. Štutika: Životy zachraňuje viac ako sedem rokov

Dva záchranné tímy. Sú k dispozícií dvadsaťštyri hodín denne sedem dní v týždni. Tvoria ich kvalifikovaní zdravotnícki záchranári. Ľudia ako ostatní, s vlastnými životnými príbehmi a problémami. Ľudia, ktorí sú vždy pripravení pomôcť iným. Pretože je to i

Všetko musí byť na svojom mieste Milan Štutika je zdravotníckym záchranárom sedem a pol roka. „Pracujeme v dvanásťhodinových zmenách od siedmej do siedmej,“ rozpráva o práci zdravotníckych záchranárov. „V každej zmene pracujú dve posádky. Jedna s lekárom, druhá bez lekára. Vodič – záchranár si musí vždy po príchode do služby skontrolovať vozidlo a záchranári zas materiálovo-technické vybavenie vozidla, lieky a všetky prístroje,“ vysvetľuje. Dve levické posádky spravia mesačne v priemere tristo až tristopäťdesiat výjazdov. V letnom období je výjazdov viac, čo zapríčiňujú horúčavy. Všetky tiesňové volania na čísla 112 a 155 sa zaznamenávajú na Krajskom operačnom stredisku v Nitre. Po vyhodnotení volania operátor nahlási výjazd príslušnej záchrannej službe, ktorá spadá do daného územia. „Operátor nám nadiktuje približný vek pacienta, miesto udalosti a tzv. pracovnú diagnózu, ktorá sa samozrejme po našom príchode môže zmeniť,“ hovorí Milan Štutika. Záchranný tím sa musí po obdržaní výzvy do jednej minúty dostať do vozidla a vyraziť. „Sieť záchranných služieb na Slovensku je postavená tak, aby sme sa na miesto dostali do pätnástich minút,“ vraví Štutika. Tento čas sa však môže predĺžiť, ak je posádka v teréne a nahlásia jej výjazd na vzdialenejšie miesto. K menej závažným prípadom, napríklad zlomeninám, chodí záchranný tím bez lekára. V aute ako v nemocnici Ešte pred dvoma rokmi mali Levice k dispozícií len jedno vozidlo záchrannej zdravotnej služby. Po reforme zdravotníctva sa počet záchranných staníc zvýšil z deväťdesiatštyri na dvestošesťdesiatštyri a v Leviciach pribudlo ďalšie záchranné vozidlo. V prípade, že sú obe levické vozidlá obsadené, vyšle sa vozidlo z niektorej z najbližších okolitých staníc. Príjazdový čas sa v takom prípade zvyšuje. Základ záchranného vozidla tvoria polohovateľné lôžko s odnímateľnou lôžkovou plochou a polohovateľná sedačka, takže každé vozidlo je schopné odviezť dvoch zranených ležiacich pacientov. „Z prístrojového vybavenia je v aute EKG - prístroj, defibrilátor, prístroj na meranie hladiny cukru v krvi, monitor, akým sú vybavené aj jednotky intenzívnej zdravotnej starostlivosti a ďalšie diagnostické prístroje,“ rozpráva Milan Štutika. „Celé vozidlo je vybavené ako jednotka intenzívnej zdravotnej starostlivosti v akejkoľvek nemocnici,“ dodáva záchranár. Záchranné auto je okrem toho vpredu aj vzadu klimatizované. Aj záchranári bývajú v ohrození Záchranári denne zachraňujú ľudské životy, ale, žiaľ, stretávajú sa aj so smrťou. „Vždy je to pre nás smutné. Každý prípad je ťažký nielen pre ľudí, ktorých sa týka, ale aj pre nás. Ale odchádzame aspoň s pocitom, že sme spravili všetko, čo bolo potrebné,“ konštatuje Štutika. Najčastejšie riešia problémy súvisiace s ochorením srdca a ciev, dýchacie problémy, neurologické ochorenia, úrazy, havárie, ale aj psychiatrické ochorenia. Výnimkou však nie sú ani plané poplachy. „Náš výjazd je zbytočný najmä vtedy, keď človek nafúkne alebo prifarbí svoj skutočný stav. Stáva sa, že prídeme a zistíme, že pacienta len škriabe v krku alebo sa potkol a má niečo odreté. Vtedy náš výjazd hodnotíme ako zbytočný,“ vysvetľuje Milan Štutika. Ak sa v rovnakom čase stane závažnejší prípad, záchranári sú blokovaní. V istých prípadoch sa aj záchranár môže ocitnúť v životu nebezpečnej situácii. „Stalo sa nám, že sme prišli k pacientovi, otvorili bráničku a zrazu sa na nás vyrútil obrovský pitbull alebo vlčiak... S odstupom času sú to zábavné situácie,“ prezrádza skúsený záchranár. Psy totiž vycítia, že sa s ich pánmi niečo deje a chcú ich aj takýmto spôsobom chrániť. Priestory, v ktorých sídli levická záchranná služba, pripomínajú byt. Keďže sú „obývané“ dvadsaťštyri hodín denne, nechýba spoločenská miestnosť, kuchynka, postele a dokonca ani ping-pong. Najdôležitejšie je však dispečingové stredisko, ktoré zaznamenáva výzvy z krajského operačného strediska. „Máme vytvorené také prostredie, aby sme sa tu cítili ako doma,“ hovorí Štutika. „Prioritou je však pravidelná kontrola vybavenia, vybavovanie rôznych písomností a tiež absolvovanie školení. Voľné chvíle v práci využívame na vzdelávanie alebo prípravu,“ uzatvára záchranár. Karina Némethová