„Nemáme skleník ani fóliovník, tak sme hľadali nejaké náhradné riešenie, v čom by sme mohli papriku pestovať,“ vracia sa do obdobia spred niekoľkých rokov Anna Lizáková, bývalá učiteľka angličtiny. Okolo domu má naukladaných viac ako päťdesiat vriec, z ktorých „vykúkajú“ rôzne sfarbené papriky, ale aj paradajky. Vidíme zelené, červené, dokonca aj fialové. Pohľad priťahujú zvončekové papriky. Zatiaľ sú zelené, ale keď dozrejú, majú krásnu červenú farbu.
„Na jar zeminu preosejeme, prihnojíme a naplníme ňou vrecia zhruba do jednej tretiny. Motykou rohárkou obaly prepichneme, aby z nich mohla odtekať prebytočná voda,“ vysvetľuje prípravu vriec pred zasadením paprikových plánt. Tie si pestuje za oknami zo semiačok už od decembra. „Každoročne vysádzam viacero druhov,“ pokračuje Anna. „Do vriec ich presádzam v prvý májový týždeň. Tie kvôli chladu ešte niekoľko nocí zatváram a zaštipcujem štipcami na bielizeň.“ Doma majú najradšej tzv. hrubostenné papriky, ktoré sú mimoriadne šťavnaté. Ďalší druh používa výlučne na prípravu plnených paprík. Vo vreciach sa však výborne darí aj paradajkám a dokonca jej sestra v nich pestuje baklažány. Je to vynikajúce riešenie pre všetkých, ktorí nemajú záhradku. Zelenina sa takýmto spôsobom dá totiž pestovať aj na malom činžiakovom balkóne.
Okrem toho, že pestovanie vo vreciach si nevyžaduje záhradku, je aj práca so sadenicami oveľa jednoduchšia. „Netreba ich okopávať, ak aj vyklíči nejaká burina, jednoducho ju z vreca vytiahnem,“ vysvetľuje Anna. „Keby si viacej ľudí takto pestovalo zeleninu, veru by bola aj lacnejšia,“ dodáva. Jej sestra má vysadených dokonca vyše sedemdesiat vriec. „Nemám záhradku, vrecia mám poukladané na moste pred domom, ba aj na streche kôlničky,“ zapája sa do rozhovoru, kým prechádzame do „klasickej záhrady“, kde nám chce Anna ukázať ďalšie druhy paradajok. Zaujímavé sú pomarančové, ktoré tak nazýva podľa sfarbenia, zrak priťahujú aj ružové. Plody sú veľké ako cvikla, na spodku zašpicatené. „Keď sa pestuje len jeden druh, naraz dozrú, oberú sa a je po úrode. My mávame paradajky od skorej jari až do neskorej jesene. Každý druh rodí v inom čase,“ vysvetľuje svoju pestovateľskú filozofiu.
Dlhá záhrada je umiestnená na šikmine kopca. „Nedalo sa tu nič pestovať, preto sme to takto vyšpekulovali,“ ukazuje na kamenné kaskády, vďaka ktorým získala niekoľko rovných plôch. Na nich si dopestuje nielen zeleninu, ale aj rôzne kvietky. V ďalšej prechádzke týmto zeleným rajom nám zabránil statný kohút, ktorý ostražito strážil svoje teritórium. Dnes si zmyslel, že mu patrí celá záhrada. „Taký je útočný, no hrozné niečo. Naňho len papek platí,“ tvrdí gazdiná. Vraciame sa radšej na dvor, kde Anna od rána varila ringlotový lekvár. „Moja starká bola poľnohospodárka, aj otec predtým, ako sa stal učiteľom. Zrejme po nich som podedila lásku k pôde a k pestovaniu rôznych plodín,“ domnieva sa. Záhrade sa venuje väčšinu dní v roku, zimné obdobie využíva na predpestovanie sadeníc. A aj keď by si mohla postaviť skleník, po dobrých skúsenostiach s pestovaním vo vreciach ho už vlastne ani nepotrebuje.
Pri káve a vynikajúcich koláčikoch vegetkách si zaspomína aj na svoje učiteľské roky. V cudzom jazyku sa zdokonaľovala v Amerike i Anglicku. Po anglicky naučila hovoriť nielen svojich žiakov, ale vari celú rodinu. „Netere ma doslova nenávideli,“ spomína s úsmevom. „Museli sem chodiť každú sobotu. Neraz mi vytkli, že by sa radšej hrali, ale nedala som sa obmäkčiť. Dnes sú mi za to vďačné.“ Angličtinu učí ešte aj v súčasnosti, mnohým pomáha pri prekladoch. Medzi rečou s prekvapením zisťujeme, že Anna je našou dlhoročnou čitateľkou. Noviny si kupuje pravidelne každý týždeň a ako tvrdí, prečíta ich celé od začiatku až do konca.
(ab)
