Oáza

Správa, ktorú predniesol magister Vábnička, referovala o narastajúcej zločinnosti v meste. Mestské predstavenstvo bolo zúfalé, vyskúšalo už mnoho opatrení a žiadne poriadne nezabralo. Nuž, komu niet rady, tomu niet pomoci a pritom to Jožo myslel vtedy s ľuďmi dobre. Ale začnem od začiatku.
Jožo Úžľabina mal šťastie, na čo siahol, to sa mu darilo. Aj jeho najnovší projekt mal sľubnú perspektívu, dostal naň dokonca dotáciu z eurofondu. Návštevníci zo širokého okolia si nevedeli vynachváliť zariadenie menom Oáza, ktoré uviedol do užívania. Renomovaný psychológ sa vyjadril, že v dnešnej hektickej dobe bolo niečo také už dávno potrebné a že pre vnútorný pokoj a psychohygienu je priam žiadúce, aby človek raz za čas navštívil tento stánok úľavy. Uvádzačka sa vyjadrila, že vidieť klientov vchádzať a vychádzať z budovy je pre ňu ten najkrajší zážitok, tá premena tvárí je priam neuveriteľná.
A pritom, nápad to bol taký jednoduchý. Išlo o jednu obrovskú miestnosť, v ktorej sa nachádzalo niekoľko stoviek búst najznámejších verejných činiteľov od poslancov, ministrov, sudcov až po lekárov, učiteľov, či menej významných ľudí. Boli gumené, pripevnené na oceľovej pružine. Sem mohol ktokoľvek prísť a za poplatok 20 korún si to vybaviť s tým, kto ho naštval. Verbálne, ale aj ručne – stručne. A tak prichádzali mladí, starí, ženy, muži a každý podľa vlastného uváženia ventiloval nahromadený stres. Chodili sem dokonca i osoby, ktoré mali v Oáze samy umiestnenú bustu. Stalo sa napríklad, že poslanec bol naštvaný sám na seba, lebo niečo zbabral, a tak si to prišiel vybaviť so sebou medzi štyrmi očami. Alebo sa nechcel pobiť s kolegom, preto prišiel za jeho fackovacím panákom a po akcii boli i naďalej tými najlepšími priateľmi. Aj muži, ktorým nebolo dopriate prejaviť sa doma ako hlava rodiny, si sem priniesli bustu svojej najdrahšej a bez následkov na jej fasáde sa na nej vyzúrili. Vidieť sa tu dalo skutočne všetko. Od vyťahania za uši, vyzauškovania až po inzultáciu hrubého kalibru, aký vidno len v ringu. Klientela utešene narastala a zdalo sa, že priestory nebudú kapacitne pre abnormálne veľký záujem postačovať.
Štatistiky zaznamenali rapídny pokles trestných činov násilníckeho charakteru, ubudlo ublížení na tele, výbuchov áut a obyvatelia hromadne vracali nepotrebné strelné zbrane so zbrojnými pasmi. Spoločnosť to obrodilo natoľko, že sa začalo pomýšľať na zrušenie policajných staníc, súdov a nápravnovýchovných zariadení. Medziľudské vzťahy sa natoľko zlepšili, že sme sa stali unikátom vo svete.
V jedno popoludnie sem prišiel aj občan Adrián Haluzina, šťúply mužík, sotva päťdesiat kilogramov živej hmotnosti, s dvanástimi dioptriami na nose. Išiel za jeho obľúbeným poslancom Lacom Vývrtkom, ktorý to v parlamente, podľa neho, tentokrát prehnal. Náhoda však chcela, že pán Vývrtka sa práve zdržiaval v priestoroch Oázy. Krátkozraký Adrián, mysliac si, že stojí pred Lacovou atrapou, ho s plným nasadením napadol. Po dlhej dobe bol zaznamenaný incident, ktorý kazil priemer zločinnosti v meste a renomé vo svete. To predstavenstvo nemohlo trpieť a Oázu zavrelo. Nikto však nepočítal s tým, aký to bude mať dosah.
Nuž a teraz už viete, v čom je problém. Ak máte schopnosti, konexie a hlavne vplyv, postarajte sa o nápravu u mestského zastupiteľstva. Apelujem za široké masy. Občania vám budú nesmierne vďační.

EMÍLIAMOLČÁNIOVÁ