Pán Štefan sa narodil sedemnásteho augusta 1922 v malej dedinke Brezany neďaleko Prievidze. Keď mal sedem rokov, prišiel o otca. Celá ťarcha výchovy padla na matku, ktorá ho viedla spolu so súrodencami k Bohu. „Kňazské povolanie mi vyvolil Pán Ježiš. Podriadil som sa jeho vôli. Seminár som navštevoval v Banskej Bystrici a posledné dva semestre som absolvoval v Bratislave. Za kňaza som bol vysvätený v roku 1946 v Banskej Bystrici,“ spomína.
Kňazskú činnosť začal vykonávať v nie veľmi priaznivých podmienkach. Ako sám hovorí, neustále nad ním visel Damoklov meč, predstavujúci komunistickú diktatúru. Nebolo pre neho žiadnou vzácnosťou, keď ho volali na výsluch. Nikdy mu však písomne nikto neodobral štátny súhlas na vykonávanie duchovného povolania. V roku 1959 začal spravovať farnosť v Lutile a odvtedy je jeho osud neodmysliteľne spätý s naším regiónom.
„Po príchode vojenských jednotiek Varšavskej zmluvy v roku 1968 som podpísal petíciu na odchod ruských tankov. Pri tomto čine som nikdy nemal politické, ale humánne úmysly,“ hovorí o ťažkých časoch. S čistým svedomím obhajoval svoje skutky. Vyššia moc však nedokázala pochopiť jeho zámery, a preto musel farnosť opustiť.
Následne začal pôsobiť v Janovej Lehote, kde zotrval až do roku 2002, keď bol penzionovaný. Po celé obdobie schematizmu i následnej normalizácie bol neustále predvolávaný na výsluchy. „Dôvodov bolo veľa. Raz sa niektorým obyvateľom nepáčili moje kázne, inokedy sa vyskytol iný problém. Napríklad, keď do Janovej Lehoty prišli nemeckí turisti, prečítal som evanjelium v nemčine. Povolaným sa môj čin nie veľmi páčil a vyhrážali sa mi odňatím štátneho súhlasu. Vždy som však vedel racionálne obhájiť moje činy,“dodáva s úsmevom.
Počas svojho pôsobenia sa vždy venoval hlavne mládeži. Stávalo sa, že niekedy učil až päťdesiat hodín týždenne. So zármutkom však dodáva, že dnešná spoločnosť je oveľa horšia a nervóznejšia ako pred päťdesiatimi rokmi. „I keď predtým ľudia mali oveľa viac starostí, boli šťastnejší, ako sú teraz. Vedeli sa tešiť z maličkostí. Dnes je situácia oveľa horšia. Príčinu v úpadku súčasnej mládeže vidím už v nedostatočnej výchove ich rodičov. Toto je asi najväčšia daň, ktorú si vyžiadala komunistická diktatúra,“ hovorí so smútkom v hlase.
Ak rodičia majú medzery vo výchove, nemôžu ju poskytnúť ani deťom. Na vine však, podľa pána farára, nie sú ich otcovia a matky, ale systém, ktorý im bránil v plnej miere dávať pravé hodnoty.
Naša debata sa zvrtla aj na veľmi medializovanú, no zároveň citlivú problematiku. O škandáloch duchovných sa nielen v našom regióne popísalo už mnoho. Veľadôstojný pán farár sa o tejto téme vyjadroval veľmi opatrne, pretože sa nechcel nikoho dotknúť. Myslí si, že takíto kňazi ešte nie sú celkom dozretí a ich svetské úmysly prevyšujú duchovné. Odkazuje im tiež, aby svoje mládežnícke schopnosti využili na šírenie Kráľovstva Božieho.
„Všetci kňazi by mali šíriť radosť. Veď evanjelium v preklade znamená radostná zvesť. Ja ďakujem za každý deň, ktorý som prežil v radosti. Počas toľkých rokov života som prežil šťastné aj ťažké chvíle. No vždy som sa vedel tešiť z prítomnosti. Inak tomu nie je ani dnes,“ hovorí s pokojom a úsmevom na tvári.
V piatok oslávil veľadôstojný pán farár Štefan Flimer osemdesiate piate narodeniny. Bohužiaľ, už sa nemohol tešiť so svojimi najbližšími. Napriek tomu nikdy nemal rád veľké oslavy ani publicitu. Stále však ďakuje Pánu Bohu za prítomnosť a teší sa na budúcnosť.
KATARÍNA PRUŽINOVÁ
