Článok pokračuje pod video reklamou
„Práve som na dovolenke, pretože vojaci nemajú prázdniny. V júni som úspešne ukončila prvý ročník. Na školu som sa dostala až na druhý pokus. Predtým som navštevovala Univerzitu Mateja Bella v Banskej Bystrici, kde som študovala aplikovanú etiku,“ začína s úsmevom rozprávať bývalá študentka žiarskeho gymnázia.
Prijímacie skúšky na vysokú školu pozostávali z dvoch častí. Najskôr všetci uchádzači absolvovali psychologické testy, prijímaciu skúšku z telesnej výchovy a zdravotnú prehliadku. Ak niektorí z nich nesplnili požadované limity, nemohli pokračovať v ďalšom kole. To sa skladalo z testu z matematiky a cudzieho jazyka.
„Do prvého ročníka prijímali 120 nových vojakov. Z toho štvrtinu tvorí ženská populácia. Na škole sa študujú tri odbory. Manažment, dopravné stroje a zariadenia a elektronický systém. Ja som poslucháčkou druhého z nich. Po ukončení štvrtého ročníka získam titul bakalára a hodnosť poručíka,“ vysvetľuje Vera pomery v škole. Každý prvák, predtým než zasadne do školských lavíc, musí prejsť jednomesačným výcvikom. V „prijímači“, ako sa tento akt nazýva, sa študenti naučia základné postoje. Nadobudnú tiež poznatky o útoku a obrane.
Po ňom sa začína klasický semester tak ako na iných univerzitách. V škole však majú presne určený režim, ktorý musia dodržiavať. Ráno o šiestej je budíček, potom nástup, raňajky a výučba. „Každý deň trvajú prednášky do pol štvrtej. Dlhšie nemôžu, pretože všetci sme zamestnancami Ozbrojených síl Slovenskej republiky a dostávame minimálnu mesačnú mzdu. Taktiež ubytovanie a stravu máme zdarma. Keď však niekto z nás školu predčasne ukončí, musí peniaze štátu vrátiť. Za štyri roky to na jednotlivca vychádza okolo 600-tisíc korún,“ konštatuje Vera.
Vo voľnom čase môžu vojaci prípravnej služby využívať plaváreň alebo posilňovňu. Každý z nich sa musí udržiavať v primeranej kondícii. Na konci semestra sú totiž skúšky zdatnosti. Ak by niektorí nezvládli limity, museli by školu opustiť. „Prvú stredu v mesiaci absolvujeme výcvik na Mokradi, čo je útvar v Liptovskom Mikuláši. Cvičíme tu obranu, útok a streľby zo samopalu. Ja cvičím so samopalom, vzor 58,“ podotýka s úsmevom.
Jeden deň v týždni je vyhradený na upratovanie. Ako na každej vojne aj tu sú kontroly. No Vera rázne odmieta akúkoľvek šikanu. Tá je v inštitúcii zakázaná a prísne trestaná. „V budúcnosti by som chcela hlavne dokončiť školu. Bude to ťažké, pretože berieme najvyššiu matematiku. V najbližších rokoch by sa mali ženské limity stotožniť s mužskými, podľa amerického vzoru. Ak získam hodnosť poručíka, chcela by som pôsobiť v mierovej misii na Cypre,“ hovorí s odhodlaním v hlase.
Po nadobudnutí titulu bakalár, môže absolvent pokračovať v inžinierskom štúdiu alebo učiť na škole podobného zamerania. Na to si však musí spraviť pedagogické minimum.
Len pred týždňom sa Vera vrátila z mesačného výcviku na Lešti. Tu obohacovala svoje doterajšie schopnosti o nové poznatky. Počasie na vojne nikdy nehralo veľkú rolu. Ani tu nebolo žiadnou raritou, keď za dažďa vojaci cvičili.
„Na prijímacie skúšky som sa nijako výnimočne nepripravovala. Chodila som pravidelne behať a učila som sa matematiku. Prijatím na túto školu sa mi, takpovediac, splnil detský sen. Teraz sa však musím usilovať, aby som ho mohla dosnívať do konca,“ povzdychne na záver.
KATARÍNA PRUŽINOVÁ
