Okrem bielkovín huby obsahujú aj uhľohydráty a tuky. Keby sme však chceli hubami nahradiť sto gramov mäsa, museli by sme ich skonzumovať jeden kilogram. No a toto množstvo upravených húb so zemiakmi, ryžou, alebo cestovinou, by dokázalo nasýtiť celú rodinku. Do úvahy treba brať nerastné a aromatické látky, ktoré sa dajú využiť najmä pri ich použití ako príloh. Teoreticky by sa teda dali prirovnať k zelenine a sú vhodným doplnkom a spestrením bežnej stravy. Medzi huby, ktoré sa dajú pripraviť na rôzny spôsob, patria aj bedle. Rastú síce po celý rok, no ich najväčší výskyt zaznamenávame koncom leta a začiatkom jesene. Preto sú považované za prvých poslov tohto ročného obdobia. Rastú jednotlivo, ale aj v hlúčikoch a ich výška niekedy dosiahne viac ako dvadsať centimetrov. Sú charakteristické svojou nôžkou s prsteňom a širokým klobúkom, ktorý neraz presiahne priemer aj dvadsať - tridsať centimetrov. Klobúk je sfarbený do hneda a je šupinatý. Bedle majú aj svoju charakteristickú vôňu a chuť. Bedľa vysoká má uzatvorený klobúk, ktorý sa neskôr roztiahne do dáždnikového tvaru s hnedastými šupinami. Jeho spodná časť je biela. Príbuzným druhom je bedľa červenajúca, ktorá sa po rozlomení sfarbí do oranžova až červena. Rastie zväčša vo vnútri lesa a v krovinách. Oba druhy sú chutné a vyhľadávané gurmánmi, keďže sa dajú upraviť rôznymi spôsobmi. Či už ako vyprážané na spôsob rezňov alebo upravené ako perkelt na smotane. Usušené a rozdrvené sa používajú ako koreniny – pochutiny. Je možné pomýliť si bedľu vysokú s bedľou chriapačovou, ktorá patrí k najnebezpečnejším jedovatým hubám a priebeh otravy je podobný ako u muchotrávky hľuznatej. Bedľa chriapačová však dorastá len do výšky 2 až 6 centimetrov, prsteň rýchlo zaniká a jej vôňa je úplne iná. Najčastejšie rastie na lúkach mimo lesa, pri potokoch a riekach a v topoľových hájoch. Bedle okrem toho pôsobia v prírode aj ako dekoratívny element, tí čo ich nezbierajú, by ich preto nemali ničiť.
(jr)
