„Pán vodič, viete, akou rýchlosťou ste išli?“ spýtal sa policajt šoféra bavoráka.
„No, asi som trochu povolenú hranicu prekročil…“
„Že trochu? Išli ste presne 150-kou! A povolená je tu… no, koľko? Šesťdesiatka. To vás príde náramne draho. Kam sa tak ponáhľate? Do hrobu?“
„No, ja sa musím ponáhľať, naháňajú ma vaši kolegovia, ale zdá sa, že som im zdrhol.“ .
„Prosím si vaše doklady. Tak, čoho ste sa dopustili, že po vás idú?“
„Ále, mám plný kufor heroínu a oni na to prišli.“
„Nerobte si srandu. Ešte povedzte, že veziete samopal, či guľomet, nech nám je veselšie.“
„Nie, taký široký arzenál zbraní nemám. Pod prístrojovou doskou mám iba jednu ilegálne držanú devinu,“ nenútene povedal vodič. „Čože, to myslíte vážne? Ale veď vy ste zločinec ako vyšitý, chcete ešte niečo povedať, čo by som mal vedieť?“ zhrozene zareagoval príslušník. „Neviem, či je to dôležité, ale jedného vášho kolegu z tých, čo po mne išli, som zastrelil a mám ho v kufri…“
Policajt zapol vysielačku: Tu orol, tu orol, žiadam posily na stanovisko 54, ale urýchlene. Čakám jednotku rýchleho nasadenia, situácia je nanajvýš vážna. Končím.“ Hoci vodič pokojne stál opretý o kapotu, policajt mu ihneď nasadil putá a zaujal bojové postavenie.
„Ide o zbrane, vraždu a drogy,“ informoval prichádzajúcich policajt. Kukláči sa naozaj činili. Jedni po zuby ozbrojení zastavili dopravu a obkľúčili stanovisko, druhí prehľadali vozidlo odpredu dozadu, zhora nadol. Ale márne, nič nenašli. „Všetko je v najlepšom poriadku, prečo sme boli volaní?“ spýtal sa šéf zásahovky. „Vidíte, ja to tiež nechápem,“ skočil im do rozhovoru vodič. „Stále si vymýšľa a nedá si povedať. A stavte sa, že teraz ešte povie aj to, že som šiel cez dedinu stopäťdesiatkou…“
EMÍLIAMOLČÁNIOVÁ