Podobne sa mení aj jej farba od bledosivej cez hnedastú, až po tmavohnedú a tmavosivú. Hliva sa dá pestovať aj v pivniciach vo vreciach naplnených slamou, alebo v záhradách na spílených a na polovicu prepílených kladách, prípadne na pníkoch, medzi ktoré nanesieme zakúpenú násadu. Hliva, ktorú nájdeme v prírode najčastejšie na starých pňoch listnatých, ale aj ihličnatých stromov, prípadne na odumierajúcich kmeňoch, má tiež špecifickú vôňu a chuť. Dodáva jej ju drevo, na ktorom rastie. Rozhodne by sme nemali zbierať staršie trsy, ktoré sú zažltnuté a cítiť z nich už hnilobu. V zimnom období ju tiež môžeme nájsť v prírode. Vôbec pritom nestráca na kvalite v prípade, že už je zamrznutá. Medzi hlivami, či už ide o hlivu ustricovitú, dubovú, alebo rastúcu na rôznych spomínaných drevinách, nenájdeme jedovatý druh. Menej chutná, kyslastá a ťažšie stráviteľná je hliva červenožltá, ktorá rastie najčastejšie na hnijúcom dreve na zemi. Má pomerne dlhú nožičku (10 až 15 centimetrov) a jej dužina a lupene sú sfarbené do žlta. Najčastejšie rastie na ihličnatých stromoch. Hliva ustricovitá, ale aj ďalšie hlivy sú vyhľadávanou pochúťkou gurmánov. Dajú sa pripraviť na viacero spôsobov. Je z nich vynikajúce rizoto, prípadne hríbová omáčka.
(jr)
