Michal Barniak (32) sa o tanec začal zaujímať ako sedemročný chlapec. Priviedla ho k nemu sest- ra Ľubica, ktorá sa vtedy súťažne venovala spoločenským tancom. „Prehovorila ma, aby som sa išiel pozrieť na tréning. Lepšie povedané, chytila ma za ruku a išli sme. No a zapáčilo sa mi to, zostal som a vydržal až dodnes,“ hovorí na úvod.
Vystúpenia pred tribúnami
Začínal v žiarskom „starom kulturáku“, kde bola vtedy tanečná prípravka pre deti. „Viedla ju Anka Žarnovičanová a vystupovali sme na rôznych mestských podujatiach. Tancovali sme polku, čaču..., mali sme také „pekné“ tmavofialové overaly a biele cvičky. Keď bol Medzinárodný deň žien, alebo výročie KSČ, či VOSR, tancovali sme pred tribúnou, alebo na nejakom malom javisku. Spomínam si, aký som bol sklamaný, keď som raz prišiel na skúšku kostýmu a vyfasovali sme spomínané overaly. Vtedy totiž frčal EinKesselBuntes a ja som čakal niečo vyflitrované, vyblýskané,“ spomína.
Nebolo dňa, keď netancoval
Mal dvanásť rokov, keď vyhral súťaž v spoločenských tancoch. „Síce to bolo v tej najnižšej kategórii, ale prvýkrát som pocítil úspech. Potom ma to už chytilo naplno, tancu som doslova prepadol, stal sa súčasťou môjho života. Nebolo dňa, keď som netancoval,“ vysvetľuje. Časom sa dostal do najvyššej kategórie, súťažil aj na Majstrovstvách Slovenska juniorov do 18 rokov. S partnerkou Lenkou Veselou vtedy skončili na siedmom mieste. Postupne absolvovali súťaže v Rakúsku, Francúzsku, Čechách... Veľkým zážitkom bol pre neho aj Grand Prix Slovakia, kde sa stretávajú tanečníci z celého sveta.
Partnerka musela
kariéru ukončiť
Po skončení gymnázia išiel na vysokú školu do Bratislavy. „Tam bola tanečná špička a ja som chcel ísť ďalej. Zrazu však prišlo zranenie mojej partnerky, ktorá musela tanečnú kariéru ukončiť. Skúšal som to aj s inými partnerkami, ale na predchádzajúce úspechy sa nám nadviazať nepodarilo,“ pokračuje. Preto sa rozhodol tancovať na „vlastnú päsť“. Začal chodiť na tréningy klasického, moderného a scénického tanca, jazzu a súčasných tanečných techník. Vtedy sa dostal do Tanečného divadla Bralen.
Obdobie veľkej driny
Medzitým vyštudoval Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského, odbor antropológia. „V podstate ide o biológiu človeka, vedecký smer. Počas štúdií na vysokej škole som prešiel k akademickému tancovaniu. Je založené hlavne na baletnej technike, ktorej som sa dovtedy veľmi nevenoval,“ hovorí. Mal vtedy asi devätnásť rokov, pričom s baletom sa začína možno v piatich. „Bolo to obdobie veľkej driny,“ podotkne.
S Bralenom prešiel kus sveta. Zúčastňovali sa na rôznych tanečných festivaloch v New Yorku, Japonsku... „Je pravda, že keď som bol malý, o tanečnom povolaní som vôbec nerozmýšľal. Keď som so zatajeným dychom pozeral v národnom divadle Labutie jazero, alebo na Novej scéne Pokrvných bratov, ani vo sne by mi nenapadlo, že raz sa na tých doskách ocitnem ako profesionálny tanečník. A zrazu som začal privoniavať k naozajstnému tanečnému umeniu.“
Skúšali ako „diví“
Po vysokej škole ho osud zavial na konkurz do muzikálu Krysař, ktorý v tom čase končil v Prahe a mal sa inscenovať v Bratislave. „Prijali ma a to bol vlastne moment, keď som sa dostal do nášho malého slovenského „šoubiznisu“. Z Bralenu som odišiel a všetko úsilie som vložil do predstavenia Krysař. Skúšali sme ako „diví“, no došlo k zlyhaniu produkcie. Na nej to všetko stroskotalo a ja som si musel hľadať inú prácu,“ spomína. So svojou odbornosťou sa zamestnal na ministerstve zdravotníctva. Tam pôsobil tri mesiace a potom učil asi pol roka na osemročnom gymnáziu biológiu. „Ale osud nenechal môj tanec bez povšimnutia. Rokovania o Krysařovi pokračovali a celé naskúšané predstavenie zobrala pod svoju strechu Nová scéna. To bol naozajstný začiatok... „Zrazu som tancoval v divadle, kam som sa chodil pozerať na muzikály a stál som na tých doskách... Všetko sa potom nejako samo rozbehlo. Ako sa hovorí, naskočil som na správny vlak,“ vracia sa k obdobiu, keď sa na neho usmialo šťastie.
Dochádzal do Klagenfurtu
Prechod k profesionálnej divadelnej produkcii bol podľa neho úžasný. „Divadlo mi počarilo a stal som sa profesionálnym tanečníkom. Asi som si to vydrel,“ podotkne. V dobe, keď bol odpremiérovaný Krysař sa hovorilo, že v ňom tancujú najlepší tanečníci na Slovensku.
Potom to už išlo ako na páse. Michal účinkoval v muzikáli Niekto to rád horúce v réžii Milana Lasicu a v choreografii Janka Ďurovčíka. Nasledoval Hamlet od Janka Ledeckého a Grék Zorba v nitrianskom divadle s režisérom Jozefom Bednárikom. Daniel Landa, autor muzikálu Krysař ho obsadil aj do jeho nemeckej verzie. Jedno leto teda dochádzal do Klagenfurtu, kde bol inscenovaný.
S Bednárikom sa znovu stretol pri spolupráci na Klietke bláznov. Nasledoval svetový muzikál Vlasy, ďalej Kleopatra od Michala Davida. V muzikáli Do naha! už netancoval, ale hral. Rolu dostal aj v Hello Dolly!, kde hral po boku Heleny Vondráčkovej postavu Ambrosa Kempera. V Slovenskom národnom divadle tancuje v predstavení Hypermarket.
Natáčal reklamu
V súčasnosti je Michal zamestnaný v divadle Nová scéna ako člen tanečného súboru. Momentálne účinkuje v muzikáloch Neberte nám princeznú, Agent Krowiak a Traja mušketieri. V septembri sa predstaví aj vo Fidlikantovi na streche.
Keď bol Ján Ďurovčík oslovený na nejaké televízne projekty, automaticky si so sebou bral svojich tanečníkov. „Zúčastnil som sa aj na mnohých televíznych natáčaniach. Naposledy som bol v Hite storočia, ale to už s iným choreografom, Jarom Bekrom.“ Michal sa objavil aj v dvoch reklamných spotoch. V Banskej Štiavnici natáčali dva dni. „Taká reklama je ako malý film. Je to skvelý pocit, keď okolo vás lieta celý štáb,“ podotkne.
Ráno vstáva so „svalovicou“
Bežný deň tanečníka vyzerá tak, že keď ráno vstane, všetko ho bolí. „Mám „svalovicu“, no nejako to rozhýbem a idem do divadla na skúšku. Pred premiérou trénujeme celé hodiny. No a večer je predstavenie. Raz sa ma niekto pýtal, či je to s tanečníkom tak, ako s barmanom. Ten si po šichte ide sadnúť niekam do baru. Väčšina tanečníkov, ktorých poznám, si po práci veru zatancovať nejde. Predsa len, každodenná drina s vlastným telom unavuje,“ vysvetľuje.
V divadle
by chcel zostať
Myslí si, že ako tanečník dosiahol na Slovensku maximum. „Nedá sa ísť ďalej, jedine skúsiť šťastie v zahraničí. Sen by som mohol mať ešte z trochu iného divadelného súdka. Ale o tom sa nehovorí, potom by sa to nemuselo splniť.“
Sú tanečníci, ktorí sa svojej vášni venujú aj v štyridsiatke. Michal priznáva, že jeho tanečný dôchodok sa blíži. Oficiálne je to 36 až 37 rokov, ale tvrdí, že ešte vládze a stále sa z tanca teší. Keď to však príde, chcel by zostať v divadle, ku ktorému ho priviedla jeho manželka Adriana. „Ona ma presviedčala, aby som tancoval profesionálne. Podporovala ma v konkurzoch a vtĺkala mi do hlavy Bralen. Máme dve dcérky, štvorročnú Bianku a dvojročnú Lenku. Nejako špeciálne ich k tancu nevediem, ale Bianka so mnou chodí občas do divadla. Nedávno ma prekvapila, keď povedala, že chce byť baletkou. Lenka je ešte maličká, ale uvidíme, čo sa z nich vykľuje,“ spomenie rodinu.
Do Žiaru chodí málokedy. Priznáva, že rodičov navštevuje hlavne cez sviatky. „Ale cez prázdniny je to častejšie,“ dodáva.
EVA ŠTENCLOVÁ
