Ich chovu sa venuje od roku 1999. „Prvých osem malých pštrosov sme kúpili od českého chovateľa,“ spomína na začiatky J. Sugár. Fóliovníky v záhrade postupne nahradili ohrady s prístreškami, v ktorých dnes pobehuje niekoľko generácií pštrosov. J. Sugár sa totiž venuje aj ich rozmnožovaniu. Z vajíčka, ktoré obsahom zodpovedá približne dvadsiatim slepačím, sa po 42 dňoch vyliahne pštrosie mláďa, veľké ako sliepka. „Pštrosy rýchlo priberajú na váhe, ročné vážia sto kilogramov a chovné aj 150 kilogramov. Vysoké sú od 2,2 do 2,5 metra,“ hovorí chovateľ. Keď začne pri ohrade popiskovať, okamžite sa smerom k nemu otočia desiatky dlhých krkov. To je signál, že je čas kŕmenia. „V lete dostávajú trávu a ďatelinu, v zime obilie a nasušenú trávu,“ vysvetľuje. Zvykli si už na naše klimatické podmienky. Nevadí im, keď v zime napadne sneh, dokonca sa v ňom vyváľajú, v lete na to poslúži piesok. J. Sugár charakterizuje pštrosy ako priateľské zvieratá, kohúty sú agresívnejšie v chovnom období. Vystrašenejšie sú pred neznámym človekom, ale zvedavé sú na lesklé veci a pestré farby. „Neraz mi zobrali okuliare a potom ich pustili na zem,“ smeje sa chovateľ. Ako hovorí, pštrosie mäso je vyhľadávanou pochúťkou najmä v cudzine. Chutí ako teľacina spojená s divinou. Na Slovensku dokonca nie je ani bitúnok, preto pštrosy vyvážajú do Maďarska alebo Čiech. Okrem mäsa, vajec sa zužitkuje aj koža z týchto zvierat, ktorá sa spracováva.
JANA NÉMETHOVÁ
