Rukami výpravcov prejde denne do päťdesiat vlakov

Dvadsať rokov na železnici má „odkrútených“ Marián Miko z Levíc. Na miesto výpravcu na levickú stanicu nastúpil hneď po skončení Strednej priemyselnej školy dopravnej v Trnave. Odvtedy sú mu červená čiapka, píšťalka, zelená „placačka“, ale aj grafikon a p

Jedna zo šiestich dvojíc Do rannej zmeny nastupuje Marián Miko o trištvrte na sedem. Spolu s ním už 13 rokov prichádza aj Roman Majling. Obaja robia v jednej zmene a funkciu dispozičného (vnútorného) a vonkajšieho výpravcu si po odpracovanej jednej dennej a nočnej navzájom vymenia. Okrem nich sa na levickej železničnej stanici o vypravovanie osobných a nákladných vlakov stará ďalších päť stabilných dvojíc výpravcov a jeden náhradník. „Je to psychicky namáhavá práca s nárazovou robotou. Za pár sekúnd sa musím rozhodnúť a vydať pokyny na prestavenie výhybiek, pričom na mojom rozhodnutí závisia miliónové hodnoty alebo ľudské životy, ktoré sa vezú vo vlakoch,“ hovorí starší z dvojice výpravcov. Výpravca spoza stola V čase nášho stretnutia majú obaja za sebou štvrtinu 12-hodinovej zmeny. Úlohou dispozičného - vnútorného - výpravcu, ktorého obklopuje grafikon osobnej dopravy a panel signalizujúci polohu návestidiel, akýchsi železničiarskych semaforov, je bezpečne prepraviť vlaky cez železničnú stanicu. Smerujú sem zo Šurian, Zvolena a Štúrova a taktiež sa cez Levice vracajú späť. „Vlaky preberám od kolegov z iných staníc, ktorí mi telefonicky hlásia každú súpravu, ktorú zo svoje stanice vypravia smerom k nám. Keď ich prepravím cez stanicu v Leviciach, takisto ich odovzdám ďalšiemu kolegovi do nasledujúcej stanice,“ vysvetľuje M. Miko. Ako ďalej hovorí, osobné vlaky idú pravidelne podľa grafikonu, preto cez stanicu len prejdú. Horšie je to s nákladnými. „Nákladné vlaky bežne zastavujú v stanici aj na dlhšiu dobu. Musíme im nájsť miesto na koľajisku a podľa dopravnej situácie, keď je trať voľná, púšťame ich ďalej,“ objasňuje systém, ktorý denne prináša nové a nové situácie. Veselé aj smutné dni na stanici Všetky úkony, ktoré dispozičný výpravca spraví, musí zaevidovať do dopravného denníka. „Vedieme v ňom, koľko, odkedy a dokedy vlak v stanici stál, aký bol na to dôvod. Sú to doklady pre prípadné súdne účely,“ zdôrazňuje výpravca. Ako ďalej hovorí, na nehodu v priestoroch stanice si počas svojej 20-ročnej praxe nepamätá, spomína si však na iné mimoriadne udalosti, niektoré aj tragické. Napríklad keď sa na priecestí zrazil vlak s autom, v stanici zhorel rušeň, mladíka zasiahol prúd, keď chodil po vagónoch alebo ďalší ukončil svoj život pod kolesami vlaku. Obaja výpravcovia majú v pamäti aj veselšie udalosti, ktoré na stanicu prilákali návštevníkov. Takou bola oslava storočnice trate Levice - Dúbrava, v rámci ktorej do Levíc prišli dva parné rušne alebo vlani počas Levického jarmoku sa záujemcovia mohli odviezť parným vlakom do Zvolena. „Pred dvadsiatim rokmi, bolo viac roboty,“ spomína na svoje začiatky M. Miko. „Viac sa prepravovalo nákladu, viac ľudí cestovalo vlakom. Na stanici bol väčší ruch. Keďže sme mali viac roboty, služba nám ubehla rýchlejšie,“ porovnáva a zároveň vybavuje telefonáty. Zo stanice vo Veľkých Kozmálovciach mu kolega hlási meškanie rýchlika Košice - Bratislava. „Nie je to nič mimoriadne. Cez počítač si vieme pozrieť, čo bolo dôvodom omeškania. Tentoraz boli pravdepodobne na príčine závory,“ ukazuje na číselné kódy v počítačových záznamoch M. Miko. Výpravca s čiapkou a „placačkou“ Meškanie vlaku je signálom pre jeho mladšieho kolegu, ktorý je v tejto zmene vonkajším výpravcom. Po chvíli sa zo staničného ampliónu ozve ženský hlas, ktorý cestujúcim oznámi neskorší príchod a odchod rýchlika. „Ešte pred pár rokmi som to hlásil ja. Automatický hlásič sme dostali pri rekonštrukcii stanice,“ hovorí R. Majling z Tekovských Nemiec a pomaly si na vypravenie rýchliku chystá červenú výpravcovskú čiapku a zelenú „placačku“ - výpravku. Do práce dochádza vlakom, autobusom a aj autom - podľa toho, kedy mu vyjde zmena. Práca výpravcov je totiž nepretržitá, 365 dní v roku, počas piatkov aj sviatkov. Minulotýždňová zmena im obom končila päť minút po šiestej podvečer. Za dvanásť hodín „prešlo ich rukami“ takmer päťdesiat vlakov. JANA NÉMETHOVÁ