Najstaršia písomná správa o pukanských hrnčiaroch pochádza z roku 1542. Hrnčiarske remeslo bolo v Pukanci organizované vyše dvesto rokov v cechu, o ktorom prvá písomná správa pochádza z roku 1663.
Dobré meno pukanskej keramiky šíri v súčasnosti zo staršej generácie majstrov už len Ján Könyveš. Ešte v roku 1982 to boli dnes už nežijúci Ján Moravčík, Viliam Frank, Ján Majláth a Ladislav Kohl.
Minulý týždeň, 7. septembra, sa dožil významného životného jubilea osemdesiatosem rokov najstarší majster hrnčiarskeho remesla v Pukanci – Ján Könyveš. O svojom živote prezradil: „Pochádzal som z chudobnej rodiny a ani jeden z mojich predkov nebol hrnčiarom. Aj ja, keď som skončil základnú školu, mal som chuť ísť ďalej študovať za automechanika do Levíc, avšak rodičia nemali toľko peňazí, aby som mohol chodiť do školy. Aj napriek tomu, že som bol výborným žiakom a do piatej triedy som mal čisté jednotky na vysvedčení, som si nakoniec zvolil hrnčiarstvo. Vyučil som sa u majstra hrnčiara Pavla Mádaiho, ktorý mal vtedy už vyše päťdesiat rokov.“
O svojej mladosti toho prezradil a porozprával dosť. „Zo školy som vyšiel ako 14-ročný, potom som bol tri roky učňom a po zložení tovarišských skúšok som pracoval dva roky v tehelni, pri murároch, ako tovariš dva roky na Brehoch a v Poltári. Po smrti môjho otca som sa rozhodol zariadiť si hrnčiarsku dielňu a postaviť pec na drevo. Popri vonkajšej práci som si musel narobiť tovaru a získať si zákazníkov, čo sa mi po čase aj podarilo.“
V roku 1951 sa Ján Könyveš stal predsedom Výrobného družstva v Pukanci, kde pracovali deviati hrnčiari a piati pomocní pracovníci. O päť rokov neskôr sa veľkou mierou zaslúžil o výstavbu bývalej budovy keramiky, kde bol istý čas aj vedúcim výroby. V roku 1961 si zariadil hrnčiarsku dielňu, v ktorej pracuje až doteraz. Avšak kvôli viacerým zdravotným problémom vyrába už menej výrobkov.
J. Könyveš je však aj naďalej vyhľadávaným majstrom, ku ktorému prichádzajú mnohí ľudia kvôli tomu, aby im urobil stále vyhľadávané pekáče na pečenie kačiek a husí.
„Ľudia ma dosť často prosia, aby som im urobil pekáče. Mladší hrnčiari ich vraj robiť nechcú, lebo je to náročné a pracné. Pre mňa to však nie je nič zložité, robím ich už dlho. Na jeden pekáč potrebujem aspoň tri kilogramy hliny. Hotové pekáče sa vypaľujú pri teplote vyše tisíc stupňov,“ prezrádza majster.
Pukanská keramika je vyhľadávaná vďaka výbornej kvalite a vysokej estetickej úrovni. Zaujímavá a vzácna je najmä svojou výtvarnou originalitou. Toto všetko v sebe zahŕňajú aj výrobky majstra Könyveša, z ktorých cítiť majstrovské umenie.
Pri práci mu pomáhala aj jeho manželka Anna, ktorá ma 74 rokov. „Maľovala, písala veršíky
na krčahy a džbány alebo i taniere a glazúrovala zhotovené, ale ešte úplne nedokončené výrobky.“ Na otázku, či sa mu črtá nejaký nástupca, hovorí: „Mám tri deti, z toho dvoch synov a jednu dcéru. Žiaľbohu, najstarší syn Ján, ktorý sa venoval hrnčiarstvu a aj študoval tento odbor v Bratislave, zomrel ako 39-ročný. V ňom som videl svojho možného nástupcu. Najmladší syn Peter mi pomáha
pri spracovávaní hliny, ale točiť ho to neláka. Keramiku vyrábam len z pukanskej hliny. Syn mi ju prichystá a zomelie.“
V súčasnosti síce v Pukanci pracuje niekoľko keramikárskych dielní, z nich však len dielňa Jána Könyveša, posledného mohykána pukanskej hrnčiarskej tradície, verne zveľaďuje prevzaté vzory i výrobné procesy. Vyrába úžitkovú i dekoratívnu hrnčinu s dekorom vlastného koloritu, ktorý, dúfajme, nebude posledným v tristoročnej tradícii pukanskej hrnčiarskej výroby. MARIÁN SABALA
