Až donedávna som bola tým najspokojnejším človekom pod slnkom. Každé popoludnie som naklusala do svojho zamestnania, aby som vyčistila, vydezinfikovala a upratala priestory lekárskej fakulty od zvyškov nečistôt po mokasínach a lakovkách profesorov, lodičkách sekretárok i docentiek a tenisiek študujúcej mládeže. Áno, dobre hádate, som upratovačkou v jednej z najprestížnejších vysokých škôl. Až donedávna mi srdce podskakovalo radosťou, keď som brala do ruky kýbeľ s handrou či prachovkou a likvidovala jedného bacila za druhým. Z práce som odchádzala s pocitom dobre vykonanej práce. Až raz…
Umývala som podlahu ako obyčajne… Vlastne nie. Konali sa pohovory, a tak bolo treba pracovať jednostaj dookola, pretože chodbou prešli stovky párov nôh, a to si iste viete predstaviť tú fúru choroboplodných zárodkov. Hlavne patogény, tie priam neznášam. Popri mne prešlo množstvo ľudí, mužov, žien a ich ratolestí nádejajúcich sa, že z nich raz budú doktori.
„Hej, pani, zabudli ste si kabelku,“ zakričala som na dámu s dievčaťom, čo práve vstali z lavičky vo vestibule.
„Ach, bože… Viete, ideme na pohovor k profesorovi Vydriduchovi, a tak sme z toho celé paf. Veď sa len pozrite na to chúďatko, našu Sašku, určite pri ňom od strachu zabudne aj to, čo vie. A tak by sa rada stala doktorkou, viete, už od malička pozorujeme u nej vlohy na toto ušľachtilé povolanie. Amputovala nohy už bábikám. Ale, nevieme, či má šancu… Je to vraj riadny Herodes…“ Budúcej medičke trhalo kútikom úst, pod očami mala kruhy, nechty dohryzené. No, dobre, ale to im ešte nedávalo právo hanobiť jedného z mojich „kolegov“.
„Občianka, ako si dovoľujete nazývať pána profesora Vydriducha Herodesom? Viete vy, aká je to kapacita lekárskej vedy? Ide mu len o to, aby na fakultu boli prijatí len tí najlepší a náhodou, je to milý pán, veľmi dobre ho poznám.“ zastala som sa ho.
„Vy sa s nim poznáte?“
„Pravdaže,“ odpovedala som hrdo. „Veď mu každý deň riadim pracovňu.“
„Prosím vás a nemohli by sme vás požiadať, či by ste sa s ním neporozprávali ohľadom našej dcérky, neprihovorili sa…“
„Ako si to dovoľujete? Viete vy, čo odo mňa žiadate? Veď je to protekcia a to je trestné.“
„Len pár slov… Nezáväzných. Prosíme,“ nedala mi pokoja matka.
Keď som sa pozrela na slečnu uchádzačku, postrehla som, že jej začalo tikať aj druhým kútikom úst a jej líca dostávali bledošedý uremický nádych. Spomenula som si na moju dcéru a neviem prečo som ju začala ľutovať.
„Prosím, prosím…,“ modlikala matka dookola.
Neodolala som.
„Dobre teda. Urobím to prvý a poslednýkrát.“
Pobrala som sa chodbou k profesorovej pracovni. Vošla som dnu, poutierala v predsieni prach z nábytku a po chvíli som sa vrátila.
„Zariadené, bude to v poriadku, nebojte sa, slečna,“ povzbudivo som sa na ňu usmiala.
Vyskočila na mňa, vyobjímala ma, vybozkávala a bolo vidieť, že tréma je fuč. Ešte z diaľky mi kývala… Vzdychla som si. Neurobila som predsa nič zlého, len som dievčaťu zdvihla sebavedomie a zlikvidovala nervozitu. Keď som si však zobliekala zásteru, niečo vo vrecku zašušťalo. Siahnem do neho a vytiahnem päťtisícku. Oblial ma studený pot. Tak, toto neprežijem, to sa priečilo mojej povahe.
Odvtedy som nemohla v noci spávať, mátalo ma svedomie. Budila som sa zhrozená, že za tento čin budem musieť pykať. Keď zastalo pred domom auto, vždy som si myslela, že to už idú po mňa policajti. Predstavovala som si samu seba, ako ma vedú v putách… Ešte nikdy nikto nemal v našej rodine dočinenia so zákonom, ja budem zrejme prvá.
V jedno dopoludnie zazvonil zvonček. Strhla som sa, tak už je to tu. A skutočne. Vo dverách stál policajt a nie jeden, ale hneď dvaja. Cítila som, že omdliem.
„Môžeme ísť dnu?“ spýtali sa.
„Nech sa páči,“ povedala som z posledných síl.
„Prepáčte, pani, že sme vás takto prepadli,“ začali. Napadlo mi, že takto sa nezatýka. Chýbala mi tam formulka: v mene zákona, atď…
„Prišiel som za vami s takou delikátnou vecou… Mojej neteri ste tak veľmi pomohli, nemohli by ste aj môjmu synovi…?“
EMÍLIAMOLČÁNIOVÁ
