V cirkvi slúži trinásty rok. Keďže bola iná doba ako teraz, teológiu nezačal študovať hneď po strednej škole. „Najskôr som sa vyučil za kuchára. S touto profesiou som pracoval na mnohých miestach v rôznych závodoch, jedálňach a reštauráciách. Potom prišlo povolanie a rozhodol som sa slúžiť,“ hovorí o svojej ceste ku kňazstvu.
Ahoj, som tu
Základy opatovského kostola sú podľa neho úžasne silné a vďaka nim tam stojí dodnes. Nevie si presne spomenúť, kedy si túto stavbu všimol prvýkrát. Odhaduje, že to mohlo byť pred dvadsiatimi rokmi. Chodil tam s kamarátmi a vzadu na oltári si vždy zapísal, kedy tam bol. „Tento skvost oslovil každého pútnika, ktorý išiel okolo a mal otvorené oči. Musel vidieť, že je tu kostolná veža, ktorá na každého volá „Ahoj, som tu. Tu je aj Boh, keď chceš, zastav sa.“ Nikto nemôže byť ľahostajný voči miestu, ktoré postihol krutý osud. Kedysi tu existovala prekvitajúca obec, ktorej centrom bol Boží chrám. Ľudia sa v ňom stretávali a prežívali svoje životné bôle a radosti. Tu sa s Bohom delili o všetko,“ vysvetľuje.
Divá zver, vandali a zlodeji
Raz na omši o ňom porozprával ľuďom vo svojej farnosti v Hosťovciach. „Hovoril som im, že veriaci zo Slovenska chodia na rôzne púte. Ja by som ich však rád zobral na jednu púť, na miesto, kde nikto nechodí. Zhromažďuje sa tam len divá zver, vandali a zlodeji. Všetci počúvali a rozmýšľali, čo to asi bude. Povedal som im, poďte a neoľutujete,“ opisuje, ako svojim farníkom prvýkrát spomenul Kostol svätého Vavrinca. Poprosil ich, aby si so sebou zobrali pracovné oblečenie, sudy s vodou, metly, vedrá a handry. Ľudia boli nadšení a rozhodli sa, že to tam pôjdu so svojím farárom zútulniť. „Keď sme sem prišli, nikto sa nepýtal, načo je to dobré a akú to má budúcnosť. Vedeli sme len jedno. Toto musíme dať do poriadku, toto je dom Boží. Každý si vyhrnul rukávy a začal pracovať,“ podotkne. Ruku k dielu vtedy priložilo asi deväťdesiat ľudí. Na kostolných stenách boli rôzne škaredé, rúhavé nápisy, ktoré všetky pozatierali. Potom si všimli krásne dlaždice, aj tie vyčistili. „Keď sme to všetko spravili, s dobrým pocitom sme odslúžili svätú omšu. Boli sme však v cudzej diecéze, preto sme to urobili veľmi potichu a vzápätí sme sa pobrali domov,“ hovorí o neobvyklej omši.
Spoločne sa vyplakali
Domácich dovtedy nepoznali, ale keď sa vrátili do Hosťoviec, tí po nich začali pátrať. Chceli sa dozvedieť, kto im kostol vyupratoval. „Bál som sa, či z toho nebudú nejaké nežiadúce dôsledky a či nás nebudú stíhať za to, že sme si niekomu dovolili „vtrhnúť do domu“. Zamlčal som to, ale neskôr som bol milo prekvapený. Opatovčania nás našli, poďakovali a spoločne sme sa vyplakali. Boli to slzy dojatia, zároveň aj ľútosti, ktoré padali do živnej pôdy. Vznikla pekná spolupráca, krásne, priateľské vzťahy a každoročné stretnutia na tomto mieste, pri oltári,“ opisuje prvý kontakt s domácimi. Spojili ich vlastne osudy ľudí, ktorí museli odísť a boli donútení hľadať si nový domov.
Prvá spoločná omša bola akýmsi „oťukávaním“. „Keď sa začala a my sme v sprievode hudby vchádzali vstupnou bránou do kostola, nebolo tam suchého oka. Veď po tridsiatich rokoch sa do neho vrátili ľudia a správny duch. Nechcem povedať, že sa vrátil Boh, lebo on tu vždy bol. Tie chvíle boli krásne, dojímavé a veľmi silné. Na tú prvú svätú omšu asi nikto z nás nikdy nezabudne,“ vracia sa k zážitku spred niekoľkých rokov.
Tešme sa, že tu
niečo zostalo
Ako sám hovorí, v Opatovciach je cudzím kňazom v cudzej diecéze. „Vďaka pánom dekanom a farskej rade na čele s kostolným otcom Viktorom Obertášom sa vždy stretneme a dohodneme, kto omšu odslúži.“ Tvrdí, že všetkých spája empatia, schopnosť vžiť sa do situácie ľudí, ktorí tam kedysi mali domov a stratili ho.
Horné Opatovce pre Jozefa Kunu vždy veľa znamenali. „Vraciam sa sem ako domov, na miesto, kde si dobíjam baterky a načerpávam energiu. Vstúpim do kostola a využijem chvíle, keď potrebujem byť len sám so sebou a svojím Bohom. Človek niekedy musí zmiznúť z ľudskej rodiny, aby našiel sám seba, mohol sa zase vrátiť a byť lepším. Ja sem proste potrebujem chodiť, ťahá ma to sem už roky. Musím tu niečo nechať a niečo si vziať,“ podotkne.
Ľuďom, ktorí sú psychicky unavení a vyťažení by poradil, aby prišli do Kostola svätého Vavrinca. „Mali by sem prísť a načerpať energiu. Tu by si uvedomili, akí môžu byť radi, že ich v živote nestihol osud tejto obce. Naučili by sa správnej empatii. Cítiť so všetkými, ktorí boli nútení odísť do „vyhnanstva“ a tešiť sa z toho, že tu niečo zostalo,“ uzatvára.
EVA ŠTENCLOVÁ
