Marián Lichner sa narodil 14. októbra 1949 v Banskej Štiavnici v baníckom domčeku pod Starým mestom. Vyrastal spolu so svojimi dvomi súrodencami, sestrou Blaženkou a bratom Valérom. V Banskej Štiavnici absolvoval základnú a strednú všeobecno – vzdelávaciu školu. Po maturite študoval na Prevádzkovo - ekonomickej fakulte VŠP v Nitre, odbor ekonomika pôdohospodárstva.
Po promovaní za inžiniera ekonómie začal v roku 1972 pracovať na vtedajšom mestskom národnom výbore v Banskej Štiavnici. Najskôr ako samostatný referent, neskôr ako vedúci plánovacieho a finančného odboru. V rokoch 1979 – 1984 študoval na Národohospodárskej fakulte VŠE v Bratislave odbory ekonomika životného prostredia a priestorová urbanistická ekonomika.
V roku 1985 mu bola udelená vedecká hodnosť kandidáta ekonomických vied. Venoval sa športu, normu prvej výkonostnej triedy splnil v šiestich druhoch športu. Začiatkom sedemdesiatych rokov v juniorskej kategórii dosahoval v silovom trojboji popredné umiestnenia na Slovensku a medailové umiestnenia dosiahol na vysokoškolských hrách v silových disciplínach. Bol dlhoročným kapitánom šachového družstva Banskej Štiavnice, ktoré úspešne súťažilo v krajskej lige. Veľa rokov tiež reprezentoval mesto v športových súťažiach v love rýb udicou. Takmer 35 rokov sa venoval fotografovaniu a publikoval viac ako tisíc čiernobielych a viac ako 1300 farebných fotografií.
Takmer všetky boli z prostredia Banskej Štiavnice. Publikoval tiež viacero teoretických článkov a štúdií z oblasti priestorového rozvoja a uplatňovania ekonomických nástrojov v ochrane životného prostredia. Bol autorom kníh o Banskej Štiavnici a jej okolí, vydal publikácie Banská Štiavnica, Tajchy I., Tajchy II, Monografiu Banskej Štiavnice, Existenciu a naposledy Osobnosti mesta Banská Štiavnica.
V roku 1988 bol zvolený za podpredsedu MsNV a v roku 1990 za primátora Banskej Štiavnice. Počas svojho pôsobenia v najvyššej funkcii mesta sa vytrvale snažil o zlepšenie postavenia Banskej Štiavnice v rámci Slovenska, o upevnenie autority mesta doma i v zahraničí. Pod jeho taktovkou sa obnovilo viac ako 35 objektov v historickom jadre mesta a na ďalších takmer dvadsiatich sa pokračovalo v obnove. Bol iniciátorom zapísania Banskej Štiavnice na Listinu svetového dedičstva UNESCO a významnou mierou prispel i k postupu mesta do svetového finále v súťaži miest Národy v rozkvete v roku 1999 a v roku 2000. Aj vďaka nemu mesto získalo svetové ocenenia. V roku 1999 v Japonsku Zeleného Oscara za zlepšenie životného prostredia, skrášľovanie krajiny a environmentálny rozvoj. V roku 2000 v USA Zeleného Oscara za starostlivosť o kultúrne dedičstvo.
Jeho zásluhou získala Štiavnica aj mimoriadne významné medzinárodne uznanie - certifikát Centra OSN pre ľudské sídla. Mesto ho získalo v roku 2000 v Spojených arabských emirátoch za používanie najlepších postupov pri spracovaní ľudského sídla smerom k trvale udržateľnému rozvoju. Tento certifikát získala Štiavnica ako jedno zo 40 ocenených miest planéty. Úspešne spolupracoval s Radou Európy, kde pokračoval program technickej pomoci nášmu mestu. O dobrých výsledkoch svedčilo mnoho ponúk na spoluprácu zo strany významných európskych historických miest.
V roku 2000 sa zaslúžil o presťahovanie všetkých 5 ročníkov fakulty ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity Zvolen a dvoch katedier prírodných vied UMB Banská Bystrica do Štiavnice. Vtedy bola posvätená deklarácia pokračovateľov Baníckej akadémie. Najvyšší predstavitelia šiestich fakúlt zo štyroch štátov prišli po 83 rokoch do Banskej Štiavnice, aby vzdali mestu úctu a uznali jeho priekopnícke postavenie.
Cesta jeho životom nebola ľahká. Riešil stovky náročných pracovných úloh, odstraňoval nedostatky, boril sa s problémami. Bol presvedčený, že naplnenie zmyslu ľudského života a šťastia je v práci, ktorá je prospešná celej našej spoločnosti. Práci, ktorá sa stáva vecou cti a statočnosti, ktorá má korene v nevyčerpateľnej túžbe človeka po zdokonaľovaní a po lepšom živote.
Nikdy sa neuspokojil s dosiahnutými výsledkami, vždy podporoval pokrok a napriek náročnej práci sa trvale vzdelával. V roku 2006 získal hodnosť docenta Vysokej školy Baníckej fakulty Berg v Košiciach.
Pracoval v mnohých funk-
ciách. Bol predsedom Združenia historických miest Slovenska so sídlom v Banskej Štiavnici a tiež predsedom revíznej komisie ZMOS v Bratislave.
V roku 2002 sa vďaka Mariánovi Lichnerovi podarilo dosiahnuť výnimočný výsledok – schválenie Zákona o ochrane a rozvoji územia Banskej Štiavnice a okolia. Zákon bol prijatý 20. januára 2002 Národnou radou SR pod č. 100 a bol publikovaný v Zbierke zákonov. Tiež sa zaslúžil v roku 1996 o navrátenie okresu a cieľavedomou diplomaciou sa mu podarilo v tomto roku umiestniť v meste banské inštitúcie Hlavný banský úrad a Banícku komoru, Slovenský vodohospodársky podnik. Vďaka príchodu týchto inštitúcií sa podstatne zlepšili podmienky zamestnanosti Banskej Štiavnice a výrazne stúplo postavenie mesta v organizácii hospodárskeho a sociálneho života Slovenskej republiky.
Ešte dlho by sme mohli vymenúvať jeho životné úspechy. On za svoj najväčší považoval svoje dve deti a manželku Rút. Nesmierne sa tešil zo svojho prvého vnúčika. Marián Lichner bol múdrym, láskavým, tolerantným a šľachetným človekom, človekom s hlbokým zmyslom pre ľudskosť, ktorý vnímal potreby obyvateľov, ale chápal aj ich každodenné problémy. Bol človekom, ktorého najvyššie hodnoty boli ľudskosť a tolerancia.
Aj MY sme poznali Mariána Lichnera ako ústretového človeka, ktorý si pre nás vždy našiel voľnú chvíľku. S pietou sa skláňame a vyjadrujeme hlbokú sústrasť.
Česť jeho pamiatke!
