Rok 1950
Odkedy si pamätám, neznášala som stres. Mala som necelé dva roky, keď na mňa vyskočil náš kohút Kiro a ja som sa zosypala na zem. Keď som sa konečne prebrala z mdlôb, lekár zistil, že mám slabé srdce a že rodičia musia na mňa dávať väčší pozor. Kirovi podrezali krk a skončil v polievke.
Rok 1954
V prvej triede na mňa spoza dverí vybehol spolužiak Pištík a urobil: „Huhu!“ a situácia sa opakovala. Pištíka nepodrezali, lebo ma vlastnoručne kriesil, na čo celá trieda, hlavne babská časť, hľadela so závistlivým pohľadom. Spolužiačka Marienka, susedka bývajúca oproti, vzdychla: „Kvôli nemu by som aj ja dokázala zamdlieť…“
Rok 1960
Môj prvý pioniersky tábor a nočný pochod. Števko vyskočil na mňa spoza hrubého kmeňa s dvomi baterkami na očiach a s vycerenými zubami. Už iste viete, čo nasledovalo. Myslela som, že ho zabijem, no nestalo sa tak. Nie, že som ho nezabila, ja som ho zbožňovala, lebo ma ako správny gavalier odniesol z lesa na rukách. A naviac moju dušu balzamovali pohľady pionierok plné závisti. Ako záchranca vplával medzi stany všetkými obdivovaný Števko, o ktorom nevedeli, že on to všetko zapríčinil. Máriu malo rozhodiť. Upozornila som ho, že ak chce byť mojím priateľom, musí sa polepšiť.
Rok 1970
Prišiel čas vydaja. A opäť mi stál po boku Števko.
„Pôjdeš na maškarný ples?“ spýtal sa necelý mesiac pred sobášom.
„Prečo nie.“
„Večer o šiestej zatrúbim na teba pred vaším domom,“ povedal.
Keď som prišla k autu, nikoho som dnu nevidela. A naraz sa spoza okna vytrčila okatá príšera s dlhými vycerenými zubami. Snúbencova maska spôsobila, že som sa zviezla na zem. V aute na zadnom sedadle mi potom Števko poskytoval umelé dýchanie z úst do úst a poloprebratá som stačila zaregistrovať vypúlené závistlivé oči Marieny odnaproti, sliediace spoza záclony.
„To mi už nikdy viac nerob, lebo ma dostaneš do hrobu,“ povedala som mu.
Rok 1985
Našich päť detí a ja sme márne čakali živiteľa rodiny, že sa vráti domov z poľovačky. Bolo už pol štvrtej nad ránom, keď sa doterigal pod parou a s parožím dvanástoráka mi urobil bubu rovno v predsieni. Nebudem sa opakovať, čo sa stalo, ležala som na zemi až do rána, lebo Števo mal dosť roboty sám so sebou. Ráno som mu dala ultimátum, ak mi to ešte raz urobí, rozvediem sa. Pred Marienou sa chválil, že také parohy, aké má on, nemá len tak hocikto. Nuž, nečudo, že jej závisť pohla žlčou.
Rok 2007
No, samozrejme! Vybrať si taký nemožný čas na pohreb, to dokáže len môj Pišta. Poľadovica ako na medzinárodných majstrovstvách v krasokorčuľovaní a on si pokojne umrie. Nuž, nečudo, že to na tom klzisku neustálo ani šesť chlapov s truhlou. Padla s rachotom na zem, vrchnák sa otrhol, nuž a môj Štefan od toho nárazu aj oči otvoril. Štátny chrup mu pristál vycerený na brade a ja som, hádajte čo, uhádli ste. Keď som sa prebrala, rakva už klesala do jamy. Nárek okolostojacich plačiek prehlušil moju poznámku: „Ty, somár starý, ty sa už nikdy nepolepšíš.“ A Mara s uplakanými očami a červeným nosom so zle zatajovaným smiechom zahorekovala:
„Ach, aký to bol skvelý človek, vždy vedel ľuďom zdvihnúť náladu a v pravý čas ich rozosmiať... Škoda ho.“
EMÍLIAMOLČÁNIOVÁ
