„K horám a turistike ma priviedli kamaráti. Okrem toho, chcel som sám sebe niečo dokázať a niekam sa pozrieť. Začal som Malou a Veľkou Fatrou, nasledovali Vysoké a Nízke Tatry. Dodnes tam zvykneme absolvovať svoje tréningy, ale aj oddychovať,“ vracia sa k svojim „lezeckým“ začiatkom.
Bez lana sa nezaobídu
Na výpravy vyrážajú vždy minimálne dvaja, no cesty do cudziny podnikajú vo väčšom počte. „Keď sa nájde niečo zaujímavé, máme na to vhodné podmienky a čas, radi sa vyberieme niekam ďalej,“ hovorí.
Vysokohorská turistika a horolezectvo sú vraj dve odlišné činnosti. „Výstroj máme v podstate takú istú ako horolezci. Rozdiel je v tom, že my sa snažíme dostať na vrcholy vždy tou jednoduchšou cestou. Znamená to, že nejde o nejaké „skalolezenie“, ale skôr o hľadanie ciest, kde je použitie lán a iných pomôcok nutné čo najmenej. Väčšinou nám na výstup stačia mačky, cepín, príslušný odev, prilba...,“ vymenúva náčinie potrebné na vysokohorskú túru. Pri pohybe na ľadovci sa však nezaobídu bez lana. „Ľadovec je väčšinou dotrhaný, sú v ňom trhliny hlboké aj niekoľko desiatok metrov. Stáva sa, že do nich horolezec spadne. Preto sme vlastne naviazaní, ak niekto spadne, aby sme ho dokázali zachytiť a vytiahnuť von,“ opisuje situáciu v zložitom teréne. Celá výstroj je z finančného hľadiska pomerne nákladná. Taká lepšia, špeciálna bunda stojí v priemere okolo desaťtisíc korún, nohavice možno polovicu z toho. O statných doplnkoch ani nehovoriac.
„Nevydarený“ Mont Blanc
Prvú väčšiu výpravu absolvoval pred šiestimi rokmi v Alpách. „Išli sme na Mont Blanc, ktorého vrchol sme kvôli nepriaznivému počasiu nakoniec nezdolali. Viditeľnosť bola takmer nulová, cez hustú hmlu sme skoro nič nevideli. Skončili sme pár metrov pod vrcholom,“ priznáva. Prvú „štvortisícovku“ Castor zdolal v talianskych Alpách a samotný výstup trval dva dni. „Po každej úspešnej ceste si stanovujeme náročnejšie ciele. Človek už nemá chuť absolvovať niečo, čo je jednoduchšie ako predchádzajúce vrcholy. Stále sa snažíme ísť vyššie,“ podotkne.
Každá túra si vyžaduje plány, ktoré sa robia niekoľko mesiacov dopredu. „Najskôr sa dohodneme, kto vlastne pôjde, aby sme vedeli, koľkí vyrazíme. Potom sa už rozprávame o cieľovom mieste a spôsobe dopravy. Po príchode do určenej lokality si nájdeme nejaký kemp a snažíme sa trochu aklimatizovať. Čím sme vyššie, tým je tam menej kyslíka. Objavujú sa problémy s dýchaním, výškovou chorobou a so srdcom. Preto robíme najskôr výstupy na menšie okolité kopce, kde si postupne zvykáme na nadmorskú výšku. Takto si naše telo privyká na menšie množstvo kyslíka a pripravuje sa na rozhodujúci deň D,“ vykresľuje situáciu pred náročnou cestou k vrcholu.
Prežiť im pomohla čokoláda
Čo sa týka stravovania a spánku, podľa neho sú stále začiatočníci. „Musíme mať so sebou veci na kompletné bývanie v prírode. Takže stan, spací vak, karimatku, plynový varič, riady a množstvo teplého oblečenia. Každý so sebou nesie 80-litrový batoh a ešte niečo k tomu. Stravu si berieme čo najľahšiu. Musia to byť hlavne dehydrované potraviny ako vreckové polievky, pudingy a cestoviny. Vždy si však berieme aj pár ťažších plechoviek s fazuľou, zeleninou, párky a podobne,“ hovorí. Do ich výbavy patria aj lieky. Napríklad acylpyrín pomáha proti výškovej chorobe, opuchu mozgu a pľúc. Nosia so sebou aj lieky proti bolesti, ktorú spôsobujú rôzne zranenia a náplaste na otlaky. Napriek všetkému sa stáva, že zásoby im nevystačia. „Na nedávnej ceste sme si mysleli, že sa zdržíme len tri dni, ale nakoniec sme zostali šesť. Strava sa minula a prežiť nám pomohla hlavne čokoláda. Zrejme aj preto schudnem na každej výprave približne päť kíl,“ smeje sa. Spánok na ľade v mínusových teplotách nie je príjemný, ale keď je vraj človek namotivovaný, dá sa zvládnuť. Dodržiavanie hygieny je tiež náročné. Umývajú sa, kde môžu. „Na pumpách, v kempoch, vo fontánkach, ale vysoko v horách používame sneh.“
Ľadovec presiaknutý naftou
Mnohí si možno myslia, že pri dosiahnutí vysnívaného vrcholu sa zúčastneným musí naskytnúť nádherný pohľad. „Z najvyšších kopcov sú najhoršie výhľady. Dajú sa vidieť len vrcholky z toho všetkého, ale sprevádzajú vás pri tom fantastické pocity. Pri výstupoch na moje prvé štvortisícovky som mal slzy v očiach,“ pokračuje.
Minulý rok bol v Severnej Afrike, konkrétne v Atlase, a vystúpil na niekoľko štvortisícových vrcholov a aj na najvyšší Jabal Toubkal. „Nebol tam žiadny ľad, cítili sme sa ako v Tatrách. Neobnášalo to komplikácie alpských ľadovcov. A keďže pijávame aj rozpustený sneh, alebo ľad, ktorý tam nebol, museli sme si so sebou zobrať skoro desať litrov vody na osobu. Preto sme využili služby nosičov so somármi,“ podotkne.
Zatiaľ poslednú výpravu absolvovali do Veľkého Kaukazu, kde zdolali západný vrchol Elbrusu vysoký 5642 metrov – najvyšší vrchol Európy. „Bol tam dosť veľký neporiadok. Ľadovec bol presiaknutý naftou, močom a fekáliami po turistoch, či zvieratách. Našťastie, nedostali sme žltačku, ani týfus, čo pre nás predstavuje ďalšie víťazstvo,“ približuje podmienky v ruských veľhorách. Obyvatelia však boli priateľskí a keďže Radoslav patrí do generácie, ktorá sa ešte povinne učila ruštinu, dokázal sa tam aj dohovoriť. „Zaspomínal som si na staré časy, s miestnym obyvateľstvom sa príjemne konverzovalo.“
Vysnívané Himaláje
O dva roky by s priateľmi rád vycestoval k sopkám Južnej Ameriky, výpravu by ukončili takmer sedemtisícovkou Aconkagua. Peter Dodok, Matej Šopoň a Marian Sventek sú kamaráti, na ktorých sa môže spoľahnúť. „Vždy sa vieme dohodnúť a hlavne, dokážeme spolu vydržať v ponorkových podmienkach,“ povie vážne. V budúcnosti by si chceli založiť vlastný klub. Pri náročnejších výpravách by tak možno získali nejaké sponzorské príspevky. Tie by im pomohli aj pri naplnení jedného z ich najväčších snov, ktorým sú Himaláje.
EVA ŠTENCLOVÁ
