26. sep 2007 o 0:00
Pozitivistka Zdenka Levická: Otváram si cestu k svetelným bytostiam
Nenápadná ulica, nenápadný dom a pre okolie nenápadná suseda. Levičanka Zdenka, ktorá má svoje bydlisko premietnuté i do priezviska, sa na prvý pohľad ničím nelíši od milých, energických žien s materskou potrebou pocitu užitočnosti. Napriek tomu sa Vám v
„Ľudí nesúdim a neodsudzujem. To už nerobím naozaj dávno,“ začína s rozprávaním usmievavá Zdenka, vyučená kuchárka – čašníčka. Zo svojho slovníka nadobro vytesnala slová „musím“ a „nedá sa“ a nahradila ich jednoduchým a prítomným „chcem“. Svoj obrat k pozitívnej energii datuje do obdobia spred pätnástich rokov, keď sa rozhodla skoncovať s vlastnou zakríknutosťou a pocitom sebaľútosti z nedostatku lásky, ktoré si niesla so sebou od detstva. „Dnes už dokážem o smrti otca v mojich štyroch rokoch, opäť vydatej mame a otčimovi aspoň hovoriť, nebolo to tak ale stále,“ priznáva pani Zdenka svoju dlhú cestu za vytúženým pokojom. A ako tvrdí, dosiahla ho vďaka záležitostiam medzi nebom a zemou: „Viem, že táto téma je pre mnohých neprijateľná, ba až mysteriózna. Napriek tomu som si istá, že predpoklady otvoriť svoju myseľ a čerpať energiu z priestoru medzi zemou a nebom má každý.“ Recept, aj keď sa zdá jednoduchý, vraj vyžaduje veľa práce na sebe. „Najťažšie je asi prijať fakt, že za svoj život, jeho priebeh, šťastia i nešťastia môžeme my sami,“ objasňuje moja spoločníčka, kým vyťahuje jednu knižku za druhou. Vraj práve vďaka knižkám o tajomných zákutiach duše, ktoré mohli uzrieť svetlo sveta až po revolúcii, zistila, že je možné všetko, ak človek chce: „Najskôr som odpustila všetkým, ktorí mi v živote ublížili, aby mohla minulosť zostať minulosťou a moja prítomnosť bez nej. Potom som požiadala o odpustenie všetkých, ktorým som ublížila zas ja. Zahodila som nenávisť, závisť, nepochopenie, začala som sa starať o to, aby bola moja myseľ – môj kanál pre kozmickú energiu - čistá. Nebolo to zo dňa na deň, ale moje myslenie sa úplne zmenilo a mne sa začalo dariť,“ hovorí o svojej skúsenosti. Na stene v miestnosti visí niekoľko certifikátov a diplomov, posledný je z júla tohto roku. Nechýbajú ani plagáty s popisom ľudského tela, sviečky, aromalampy, semienka, masážny stôl, mäkká pohovka či komoda s množstvom anjeličkov. „Sú to moji miláčikovia,“ priznáva pani domu, ktorá sa dennodenne naladí na univerzum, aby načerpala energiu. Ako prezrádza, pre energiu, radu, pomoc i na terapie k nej prichádzajú už päť rokov rôzni ľudia, väčšinou však nižšia alebo stredná veková kategória, ktorá verí aj v iné alternatívy než chémiu: „Verím na svetelné bytosti. Existujú okolo nás a nad nami a pomáhajú nám. Takže nie ja, ale oni sú príčinou, prečo za mnou ľudia chodia, prečo som úspešná pri ich terapiách, prečo sa nakoniec zmenia – tí, ktorí to naozaj chcú.“ Vďaka tvrdým tréningom nie sú pre ňu tabu ani čakry cudzích. Pomocou naladenia sa na klienta alebo prostredníctvom kyvadla vraj odhalí nejeden neduh a poradí, čo s ním. Za dokonalú sa nepovažuje: „Nie sú to žiadne čary, iba večná škola. Stále som v knihách, na školeniach, na prednáškach. A pracujem s tým, čo sa naučím. Napriek tomu zisťujem, že v jednom živote sa naozaj všetko naučiť nestihnem.“ Hoci sa momentálne cíti dobre a netrápia ju, okrem chrbta, nijaké zdravotné problémy, životné peripetie postretli aj ju: „Pred piatimi rokmi som zanechala podnikanie s textilom. V tom čase som totiž získala do výchovy svoje dve vnúčence, tak som sa im chcela naplno venovať. Dnes je mojím veľkým a mimoriadne talentovaným pomocníkom osemnásťročný vnúčik Janko.“ Dve dcéry, s ktorými si zažila všeličo, sú dnes už konečne „na poriadku“ a pani Zdenka sa usmieva: „Občas si musíme odpykať niečo aj z minulých životov. A ak to nespracujeme v tomto živote, prenesieme si to do ďalšieho.“ Pomoc druhým vníma ako príležitosť: „Keď sa napájam na zdroj energie pre druhých, pomáham aj sebe. A čo nezvládnem na sebe preliečiť sama, to vykoná za mňa môj manžel na diaľku.“ Hoci v manželovej spoločnosti trávi kvôli jeho práci v Taliansku málo času a dcéry vidí taktiež zriedka (obe sú v zahraničí), na nedostatok kontaktu s nimi sa vďaka internetu a telefónu nesťažuje. Akceptuje situáciu, ktorá je a teší sa zo spoločnosti svojho vnuka – stredoškoláka. Keď som ju oslovila s myšlienkou na rozhovor, chvíľu váhala a potom povedala: „Kto si ma má nájsť, ten si ma nájde.“ Nakoniec však súhlasila, keďže sa našiel chodníček, ktorý ma k nej doviedol. Aby som odovzdala jej odkaz pre všetkých: „Najskôr zmeň seba a potom sa zmení aj tvoje okolie. Možno pri tom stratíš zopár priateľov, ale nájdeš opäť nových. Všetko vďaka iným vibráciám, ktoré vysielaš. Urob to pre seba i pre svoju budúcnosť. Potom sa jej už báť nemusíš...“
Katarína Kopcsányiová
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
